Svitá. Ale na nebi ešte žiaria striebristo hviezdy, dívam sa ako sa ligocú do tmy, divo a neústupčivo. A kvety vo váze sú ako pootvorené dlane. Vpíjajú horúci vzduch a vydychujú ružovú vôňu sladkosti bytia. To sú pozdravy od Teba a zasľúbenia čohosi večného...

Obloha sa potom pokrivila mrakmi, ale predsa si kdesi pod čierňavou, slnko a ružové oblaky rozložili svoje farby, aby svojou krásou dráždili tento zamračený svet. Prišiel ďalší deň. Presunul sa našimi dejinami a večer odniesol záznam času.

A ja som stála v tom čase. Videla som žiaru. Horelo nebo. Slnko. A moje oči. Chodníky, staré vylámané konáre, nádeje, vrecúška, odpady konzumu. Myslela som na to, že brucho nám tieni vo výhľade – na znamenia, ktoré poznali už dávno pred nami. A ktoré by sme mali poznať, hoci sa bezpečne hrmotíme po cestách nových hračiek sveta. Kĺžeme sa po internete, svetielkach,  kódoch počítačov. A stále tak málo vieme o Bohu, sebe a zmysle života...

Zanechali sme za sebou ďalšie storočie. Storočie svetových vojen. Aké len bolo to ľudstvo hrdé! Dnes sme opäť hrdí – na našu civilizovanosť, technickú zručnosť, digitálny vek. Sme  pripojení k blikajúcej obrazovke – aké komfortné otroctvo. A máme čoraz menej dotykov, osobných spojení, túžob po spoločnom sne a slove. Máme čoraz menej – človeka. 

V trpkom mlčaní sa tyrani tmy sa hlásia o slovo. Poznajú svoju moc, dobre vedia ako slovo obratne skrútiť, aby stratilo tvár, svedomie a jas. Vedia premeniť pravdu na lož. A pridláviť nás presvedčivými tvrdeniami, ktoré zneisťujú človeka a jeho svedomie. Je storočie chaosu. Úžasu. Veľkej spotreby. Kultu tela a kultu komplexov. Liekov na všetko a na nič.

Nemožno však vyliečiť príčinu. Rodíme sa s ňou, dostávame ju do vienka ako zaslúžený dar, hoci je trestom. A pomaly generáciami zbierame jeho následky. Iba Ty Pane môžeš liečiť svojich, môžeš liečiť svoj – stále  chorý svet... Prosím, nestrácaj s nami trpezlivosť a neodnímaj svoju milosť od nás. Amen.