Tvár mám ešte mladú, ale dušu nie. Beriem si ich obe na cesty, ktorými prechádzam. Udivená, zaskočená, zmätená, stratená. A na cestu si beriem aj vieru. Vieru, že moja cesta nekončí, že je so mnou Boh. A na cestu si beriem aj nádej. Nádej, že deň, ktorý je mi je určený, prežijem zmysluplne. Pravdivo. Poctivo. Víťazne. A večer, keď prichádzam domov, skladám si zo seba útržky rozhovorov, útržky zlomyseľných pichnutí, útržky lži, útržky útokov. A pýtam sa seba, aký mal môj deň význam. Dokázala som sa postaviť voči nespravodlivosti, voči zlobe? A ak aj áno, bude to mať reálny dosah?

Často bývam sklamaná, ak moje názory okolie nerešpektuje. A po čase, ako sa hovorí – dôjde na moje slová. Avšak zlo bolo spáchané a ja stojím pri múre bezmocnosti a hľadím do zeme a do nebies zároveň. Kde ostala moja nádej? Kde ostalo moje posolstvo?

Verím, že s podobnými otázkami života zápasia aj iní ľudia. Rovnako pokorení svetom, ponížení v súkolí súkromných záujmov a cieľov. A viem, že im je ťažko.

Áno, dnes je nám ťažko. No napriek tomu verím, že Boh je prítomný v každom okamihu, ktorý sa nám v danej chvíli javí ako neznesiteľný. Verím, že Boh skúma naše pohnútky, naše zámery. Slovom Boh skúma naše srdcia. A v momente, keď sme rezignovali, prichádza nádej. Tichá, jemná, nežná nádej. Nádej dobra. Nádej radosti. Nádej vnútorného ozdravenia. A s touto nádejou bytia, sme opäť posilnení. Povzbudení. A otvorení voči lepším okamihom života.

Tvár mám ešte mladú, ale dušu nie. A práve preto sa dnes modlím za všetkých, ktorí majú problémy. Zdravotné, na pracovisku, v rodine. Pozemský život nie je jednoduchý a ani nebude. Napriek tomu verím, že Boh pozná svojich verných a preukáže im Božiu milosť v pravý čas. Želám vám, aby ste teda práve dnes pocítili dotyk Boha a dotyk ľudského dobra.