Na stole len staré spomienky. Mušle, perá, knihy, figúrky, perá, Biblia. Sú to poznámky času. Môjho času. Nie, dnes nechcem smútiť za dňami, ktoré som stratila. Ostali za múrom, vysokým, divokým, vlhkým, nedostupným. Od svojich dní som sa oddelila. A istý úsek sa uzavrel.

No predsa, chuť minulosti nesieme v sebe všetci. Či už si to priznáme, alebo nie. Avšak naše životy s Bohom, sú cestou. Niečo získame, niečo stratíme. Dôležité je, či sa na tejto ceste aj čosi naučíme. O sebe, o živote, o Bohu. Nedokážem posúdiť, do akej miery som na svojej ceste viery úspešná. Viem však, že moja duša potrebuje každý deň reštart. Novú silu a novú energiu, ktorú dáva jedine Boh.

A tak opäť otváram Bibliu, opäť sa skláňam do tichej modlitby a opäť otváram svoje srdce Bohu. Jeho láske a Jeho sile a Jeho milosti.

Je tiché letné nedeľné popoludnie. A v záhrade pod oblokom sa rodí nový život. Farbistý, nežný, voňavý, krehký. Dnes mám naozaj – celý svet na dlani. A viem, že ten nový život – patrí aj mne. Mojej duši. A za to som Bohu nesmierne vďačná. Amen.