Večnosť. Pojem iracionálny. Nehmatateľný. Neuchopiteľný. A predsa my, kresťania dúfame vo večnosť. Opierame o ňu svoju nádej. A veríme, že náš život sa nekončí. Veríme, že večnosť prinesie pokoj a radosť. Bude to večnosť plná Boha, Jeho lásky a istoty.

Večnosť. Rozjímajú o nej teológovia aj poéti. V ktorejsi básni som napísala, že vo večnosti budem slobodná.  Avšak večnosť – táto vzdialená veličina má občas svoje obrazy aj v realite. Dnes som zažila okamih, ktorý bol absolútne prepojený s mojou prítomnosťou, minulosťou i budúcnosťou. Cítila som ako sa Boh sklonil k mojej rozbitej duši, keď som Ho prosila o zmenu v živote. A v tej chvíle som prežila večnosť. Krehkú, jemnú, no absolútne presvedčivú. Poznala som totiž ďalšiu časť pravdy o sebe a svete. Vzdialila som sa vykonštruovaným tvrdeniam, štylizovaným smútkom, strateným nádejám. Tvrdo som si uvedomila svoju odlúčenosť od vlastného určenia a smerovania. A v tom momente pokory som prijala to, čo mi Boh o mne zjavil. Konečne som sa mohla nadýchnuť. Kráčala som  v letnej horúčave po našej starej štvrti a uvedomovala si vlastnú nedokonalosť. A predsa som sa cítila výnimočne. Lebo Boh ku mne prehovoril. A to je veľké privilégium.

Večnosť. Dotkla sa ma a ja som sa cítila slobodná. V tom okamihu som bola zbavená malicherných prísad, neistých vrstiev okolností. Prítomnosť mi totiž určil Boh.

Boh však určuje aj iné chvíle v našich životoch, hoci si Jeho konanie občas nepripúšťame. Mojej priateľke sa v týchto dňoch narodilo dlho očakávané dieťa. Keď som si prečítala jej sms správu, vedela som, že aj nebesá sa radujú. Lebo Boh poslal na svet novú nádej. Pre našu prítomnosť, budúcnosť i pre večnosť.