Sýkorky ma znova našli, prileteli z akejsi diaľky a zobáčikmi mi vyťukali pozdrav na okno. Nezbedné vrabce sa k nim pridali a oznámili mi, že mám voči nim svoje povinnosti. A tak mám túto zimu opäť spoločnosť. Každé ráno teda kladiem na okno kúsky chleba a  čakám, kedy priletí húf hladných vtáčeniec. A myslím na zákonitosti sveta, na rozmanitý rytmus, ktorý mení naše zvyky i naše túžby.

Studený drobný dážď rozpustil prvé kôpky snehu a my si pomaly privykáme na uzimené dni. Ponáhľame sa za povinnosťami, počítame týždne, ktoré nás delia od konca roka. Žiarivé vianočné svetlá čoraz nástojčivejšie osvecujú ulice i srdcia. Naše mestá sa menia v divokú rieku najrozmanitejších osudov. A my si všímame viac cudzincov, prisťahovalcov či ľudí bez prístrešia. Oni a my, my a oni. Hoci sa strácajú hranice štátov, hranice v ľudských mysliach často ostávajú. Som však presvedčená, že ich životné príbehy by mohli byť aj našimi. A vo svojej ľudskej podstate aj sú. Nevynášajme teda tak rýchlo súdy nad životmi cudzích ľudí. Pokúsme sme sa radšej priblížiť k ich bolestiam, tragédiám, potrebám či otázkam. Ak prijmeme tento uhol pohľadu, bude aj naša samota menšia a prijateľnejšia.

Boh človeku daroval miesto na zemi a stále od nás žiada, aby sme sa s týmto výnimočným priestorom dokázali podeliť. Aby sme dokázali zdieľať spoločnú prítomnosť. A to v mieri a pokoji. Želám nám všetkým, aby sme aj počas predvianočných dní, prežili pocit spolupatričnosti a solidárnosti s tými, ktorí nás potrebujú. Ich srdcia sú totiž aj našimi.