V tom tichu som videla seba. A svoju mladosť. Takmer detské oči. Tmavé vlasy, drobné náušnice a nádej, že to dokážem. Že ich presvedčím. Že som iná. Že vždy budem iná. Žena s mužským spracovaním sveta. S mužskou interpretáciou sveta. Už vtedy som nerozumela ženám.

Ráno, len čo som si dala prvé dva hlty kávy som sa rozhodla. Dnes dám revolučný status na facebook. Nech vidia, že sa nebojím. Že sa ešte viem vzoprieť. Že ešte viem formulovať myšlienky. Že mi na niečom záleží. Že ešte žijem! Dokázala som to.

Úlomky mora, úlomky času. Drobné biele kamene, drobné mušle. Obité vlnami, obité silou, ktorá sa vracia na to isté miesto. Znova a znova. Ako ja. Ako my ľudia. Prechádzam sa našimi ulicami, znova sa staviam na nohy. Štyridsať rokov v jednej štvrti! Ach!

Moje mesto sa nezmenilo. Svojou podstatou, históriou, tragédiami, víťazstvami. Nové kroky nových ľudí zapĺňajú uličky, terasy kaviarní a vôní. Staré obchodíky sa ligocú novým tovarom a opravené dvory temných budov vpustili medzi seba cudzincov.

Slnečno, bez oblakov, zima premenená v jar. Splývajúce dni.  Svet bez energie. Ulice sú prázdne, bez signálov krokov. No nová moc sa už zrodila. Potichu. Bez veľkých giest a bilboardov. Nesieme ju na ramenách, ani o tom nevieme. Prihovára sa nám ďalší hlas. Rozpráva príbehy, ktoré sa nikdy nestali a ani nikdy nestanú. Všetci to vieme. A všetci mlčíme.

Rozpálené cesty, levandulové záhony, tisíce vôní v povetrí. A mierne ospalé, pomalé popoludnie na terase kaviarne. Sedíme, hodnotíme svoj život a jednoducho – sme. Leto je výbornou kulisou k rozprávaniu o bytí.

Ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista. Dve určujúce udalosti pre ďalšie smerovanie ľudstva. Tieto dni, ktoré sme v našich ľudských podmienkach premenili na sviatky, sú a ostávajú pre mňa dôležitejšie a vážnejšie ako vianočné dni. Aj preto, že sa odohrali v dráme, ktoré má však víťazné ukončenie.

Prihorúce leto, priťažká jeseň. Rok dotlieva. A ja sledujem tváre na bilboardoch, v reklamách, v televíznom spravodajstve. Tváre – sebaisté, dôveryhodné, presvedčivé, nástojčivé, beztvaré, no vždy verné svojim predstaveným a predstavám. Sú bez lesku, bez nádychu priateľstva a ľudskosti.

Chvenie mysle, chvenie duše, rozpamätávanie v čase. Krehká chvíľa prebudenia. Moja duša to už cíti. Aj moja myseľ. Už cítim ten nový pokoj, novú silu, novú cestu. Lebo tá stará – stará cesta sa už dávno prepadla.

Svitá. Ale na nebi ešte žiaria striebristo hviezdy, dívam sa ako sa ligocú do tmy, divo a neústupčivo. A kvety vo váze sú ako pootvorené dlane. Vpíjajú horúci vzduch a vydychujú ružovú vôňu sladkosti bytia. To sú pozdravy od Teba a zasľúbenia čohosi večného...