Leto začalo príšernými horúčavami, ktoré som sa snažila zmierniť v byte novou klimatizáciou. Teda presnejšie – prenosnou. Rúru som strčila do otvoreného okna, za ktorým bolo slabých 37 stupňov v tieni a nastavila teplotu osviežujúceho vzduchu na 20. Viem, že je to nezdravé, ale moje zdravie si to vyžadovalo. Aby som si skrátila chvíľu v takom ničotnom horúcom dni, pustila som sa do boja s mravcami.

„Ste v strese? My vám pomôžeme!“ Kričia z médií na vystresovaného úbožiaka dobrodinci z rôznych relaxačných, meditačných, telovýchovných a duchovných programov. Vždy som sa tomu smiala, až kým ma nepritlačili k múru života zdravotné problémy – prameniace z dlhodobého stresu. Čo teraz? Samozrejme, zverila som sa do rúk odborníkov – lekárov.

Keď prekročíte prah štyridsiatky, uvedomíte si, čo všetko nám naše matky zamlčali. Teda najmä nám ženám. Myslím si, že žiadna mama v láskavom dialógu o nástrahách dospievania svoju adolescentnú dcéru neinformuje o tom, čo ju reálne v živote čaká. Teda, keď už bude veľká, dospelá a nie veľmi mladá. Jasné, ponaučenia do života dostávame všetky. Ale tie hrozné pravdy si musíme napokon odžiť samy.

Bolo príjemné zimné sobotné popoludnie a a sniežik sa lenivo povaľoval na vyziabnutých konároch stromov. Zohriala som sa polievkou, dopísala článok a cítila som sa uvoľnene a spokojne. Najvyšší čas na malú prechádzku. Zababušená som teda vyrazila do mrazivých ulíc a premýšľala nad týždňom, ktorým mám pred sebou. Nečakalo ma nič hrozivé.

Vracala som sa z práce, zo zvláštnych dôvodov dobre naladená a veselo som zaštrngotala kľúčami vo dverách, keď som zdúpnela. Kľúč sa akosi namáhavo otáčal. Rozhodla som sa nevzdať súboj s dverami a za každú cenu sa dostať do svojho bytu! Tak som začala drmácať kľučku a pridala zopár kopancov do bezpečnostných dverí. Pomohlo to.

„Pani, sporák bude dnes o tretej,“ nadšene mi oznamoval Arpi do telefónu. Zachvela som sa radosťou. Koniec môjho utrpenia sa blíži. Chatrný Arpi šikovne vyvliekol sporák po schodoch, s uspokojením skontroloval stupeň čistoty kachličiek a začal krásavca rozbaľovať. „Poď sem maličký, tu si pekne sedkaj,“ prihováral sa mu. A potom mi dôsledne ako  školáčke vysvetľoval, ako sa mám o sporák starať, ako ho mám umývať, ako mám krútiť gombíkmi.

Príprava na morskú „terapiu“ sa teda mohla začať. Veľmi zodpovedne som teda vyhádzala celý šatník na posteľ, skormútene sa v ňom poprehŕňala a zistila som, že všetky dostupné handry sú „out“. Nepoužiteľné, úzke, malé, nenositeľné, slovom strašné. Potom som minútu ticha som venovala pohľadu na seba v plavkách a rozhodla sa konať.

Nie, nemohla som už ďalej ignorovať dobiedzavé články o zdravom životnom štýle, zeleninových šťavách, šalátoch či vitamínových doplnkoch. Najprv som podporila farmaceutický priemysel a tabletky „zdravia“ som si dôstojne vystavila na chladničku. Cé, bé, é, slovom celá stupnica. Áno, iba ony zaručia, že budem mať silnú imunitu, silné kosti, silné vlasy a silné nervy.  Jar však treba privítať aj správnym pokrmom.

Áno, je to pravda. Zo školských lavíc som nikdy nevyrástla. No, nie som si istá, či je to správne. Najmä pri pohľade na moju štyridsaťročnú tvár v zrkadle. Jediné, čo ma utešuje je fakt, že posledné roky stojím na opačnej strane „barikády“. Teda za katedrou ako vyučujúca

Neviem, či som sa v danom psychickom rozpoložení mohla spoľahnúť na intelekt, preto som začala konať intuitívne. A pár mesiacov, ktoré mi chýbajú do desivého dňa narodenín, využiť na proces omladenia. S nádejou v duši som teda vstúpila do salónu krásy a bez rozmýšľania sa objednala na všetky procedúry v ponuke. Moja kreditka to samozrejme neskôr pocítila, ale vedomá si správ zo šoubiznisu, bola som odhodlaná za krásu zaplatiť.