Je opäť jar. A ostrý silný vietor roznáša všetky dávne vône zeme. Hľadím na rozmanitosť zelene a pokúšam sa nájsť mená kríkom, kvetinám, stromom. Pokúšam sa prihovoriť tejto nádhernej záhrade nášho Stvoriteľa. A pokúšam sa zachytiť odpoveď. Je jemná a nežná ako lupienky snežienok a pokojná ako oči bledých sirôtok.

Všetky podstatné odpovede prichádzajú však po tichu. Čakajú na nás v prítmí duše. A preniknú do našich sŕdc, keď ich už vôbec nečakáme. A tak je to aj s našim unaveným bytím. Náhlime sa do práce a z práce, plne zamestnaní úlohami, termínmi, vzruchmi. Podvedome analyzujeme našu prítomnosť v zamestnaní, odpovede a gestá kolegov. Deň sa ešte neuzavrel a už plánujeme ďalší. Rovnako neúprosný na náš výkon a povinnosti.

A večer, keď predsa len stíchne svet, si uvedomujeme, ako sme veľmi vyčerpaní. A nepomáha šálka kávy ani čaju, ani vitamíny v podobe tabletiek či tropického ovocia. Sme unavení. Unavení bytím, zrýchleným tempom civilizačného rastu a technologických noviniek. Naše životy sa zmenili akoby v dáta, ktoré sa čoraz rýchlejšie posúvajú po internetovej sieti. Sme prítomní v pamätiach počítačov celého sveta. Aké fascinujúce. A aké desivé. Strácame totiž reálny, živý tvar. A virtuálne bytie sa stáva čoraz viac žiadaným obchodným artiklom. Počítačové hry pre deti a dospelých sú predsa také vzrušujúce. A obnažujúce, provokujúce, prebúdzajúce. Naše predstavy, sklony a túžby. Náhradná realita víťazí pred tou skutočnou!

Patrím ku strednej generácii, ktorá ešte nosí v sebe skúsenosť "starého", nemoderného sveta. Sveta, v ktorom sme žili pomalšie, menej náhlivo. Avšak o to intenzívnejšie sme prežívali prítomnosť, lásky, vzťahy v rodine. A dovolím si tvrdiť, že sme sa citlivejšie dotýkali ľudských sŕdc a duší. Jednoducho, mali sme priestor. Mali sme čas. A mali sme k sebe bližšie.
Dnešok je iný. Zmenili sa spoločenské podmienky a priority, osobné očakávania, profesijné príležitosti. Pod tlakom nových a dozaista príťažlivých okolností - však nemáme čas. To je daň, ktorú platíme súčasnému náročnému bytiu.

Nemáme čas navštevovať blízkych, priateľov, kamarátov. Pokiaľ je to možné, usilujeme sa všetko vybaviť e-mailom či telefonicky. A rovnako si nemôžeme dovoliť stráviť niekoľko hodín na výlete v prírode, bezcieľnym túlaním sa či relaxovaním v lese. Zájsť si len tak do múzea či galérie, alebo  si jednoducho v teple domova prečítať dobrú knihu. Tento čas by nám niekde chýbal. V zozname nesplnených povinností! A zozname nárokov na seba, v nárokoch našich zamestnávateľov, aj našich rodín.

Je zrejmé, že súčasný život je náročný. A  niekedy veľmi ťažko ovplyvniteľný a predvídateľný. A predsa je potrebné svoj čas žiť aj iným spôsobom. Vedome vyčleniť zo svojho programu priestor pre stretnutie sa s vlastnou dušou, so sebou samým. Zvnútorniť sa. Upokojiť a zregenerovať telo i ducha. A rovnako vedome vytvoriť priestor pre rozhovor s Bohom. Pre rozjímanie, modlitby, stíšenie sa pred pravdami, ktoré sú určujúce a trváce. A rovnako  vyčleniť čas pre svojich blízkych.

Rozhovory, objatia, zdieľanie každodennosti. Nechceme predsa, aby sa nám naši blízki stratili a aby sme sa stratili my im. Lebo inak sa ľudská samota stane fenoménom nielen tohto, ale aj ďalších storočí. Želám nám všetkým, aby sme našli odvahu svoj čas využiť múdro, zodpovedne, ale najmä v prítomnosti tých, ktorých máme radi a ktorí sú nám najbližší.