Akoby boj najvyšší čas. Na ich odchody. Odchody blízkych bez rozlúčky. Ostali len nedopovedané slová. Pocity, myšlienky, spomienky, výčitky. Nemí spoločníci dlhých nocí a dní. Zneistené dlane, zneistené srdce. Mechanické bytie. Ako mám teraz žiť?
Koľkokrát bolo už moje srdce mŕtve! S každým, kto odišiel z nášho rodokmeňu, s každým, kto vstúpil do môjho života a vzal so sebou aj svoju lásku, moje srdce tak trochu umrelo. Cítila som sa ochromená, akoby zastal vo mne čas, priestor, zvuk.

Aké ľahké by bolo vyletieť tam za nimi - do nebeských zákutí a nevnímať tento ťažký pozemský čas a dýchať len večnosť. Ale bolo by to veľmi jednoduché a zbabelé. Čaká ma ešte dlhá cesta, na ktorej budem konfrontovaná sama so sebou, ľuďmi, vlastnými zlyhaniami, prehrami a pádmi. Nemilosrdne konfrontovaná s podstatou vlastnej duše.

Tak veľmi by som chcela poznať odpoveď. Či nie je už môj život pasé. Či naozaj nie je neskoro na báseň, lásku, nádej, nehu a nové žitie. Čo ak je už na všetko neskoro?
A čo všetko len pokračuje v inom tvare? Zatiaľ neurčitom, neuchopiteľnom, chvejúcom sa v nárazoch otázok, nárekov a hľadaní nádejí. Hľadaní istoty a pokojného objatia bez podmienok a slov.

To ticho bez mamy je ťažké, dunivé a nekonečné. Spomienky, úlomky hodín, premiestňovanie času. Realita bez pohybu. Prázdno, prestupujúce myseľ i telo. Bezsenné noci a mučivé rána. Spomínam na bytosť, ktorá ma priviedla na svet, ktorá sa obetovala, ktorá ma milovala tak, ako matky milujú svoje deti. Bezhranične, celou svojou bytosťou. Tíšila ma, hladila, upokojovala. Niesla so mnou všetky žiale i víťazstvá. Nadšene dvíhala telefón, keď som jej zavolala. A rada sa smiala. Napriek všetkému trápeniu, ktoré ju postretalo. Bola na mňa hrdá a verila, že dokážem zlomiť všetky múry svojimi riadkami, svojím talentom, svojou silou. Chýba mi jej prítomnosť, jej láskavosť a chápavosť. Citlivé tušenie mojej bolesti, môjho hľadania. Seba a sveta. Vždy mi bude chýbať. Moja drahá, nežná, dobrá mama.

Sme pripútaní k mobilom. Slovám, ktoré plynú. Sú nové i staré. Milé i zraňujúce. Podstatné i bezvýznamné. A všetky sa strácajú v povetrí. Ale predsa niečo z nich, niečo podstatné ostáva zadreté do duší. Akási esencia hlasu, lásky, dobroty, ostychu, potreby. Potreby zdieľať svoje žitie s niekým. A sme pripútaní k e-mailom, skypom, chatu, k novým formám odosielania správ o tom, že žijeme, že dýchame, že nás čosi trápi, bolí, že sme čosi dosiahli, čosi hľadáme a kamsi smerujeme. Ale občas bývame napriek tomu, veľmi osamelí. Akoby sa všetky naše slová vrátili do ticha, odkiaľ sme ich vyslali. Akoby ani neboli vypovedané. A možno ani neboli. Iba sme odoslali drobné náznaky svojej existencie, čiastkové poznania svojich ciest. A možno je správne, že nedokážeme úplne obnažiť svoju prítomnosť. Lebo každý okamih nášho bytia nesie v sebe pravdu i lož. A my, nedokonalé bytosti vnímame len časť svojej reality. To, čo nás najviac emocionálne zaťažuje. A predsa, všetko je v poriadku. Sme naďalej pripútaní k  mobilom, internetovým sieťam a hovoríme, píšeme, komunikujeme. Potešiteľné je, že naši adresáti sú na tom rovnako:)

Niekedy ani láska nestačí. Na rany osudu, na nové náhle zlomy, predely bytí, ticho v srdci, mlčanie viet, zlomený cit. Na to láska niekedy nestačí. V tmavom sne, utekám z novej noci do noci. Som slabá súperka životu. Predostiera mi hry a hry ľudí, ktorí sa hrajú s nami. A som vždy prekvapená. Napriek tušeniam, náznakom pravdy. A zneistená patvarmi, ktoré si pestujú ľudia v životoch a vystavujú ich na obdiv. A nútia nás, aby sme sa korili ich moci, ich egu, frustrovanému telu a divným komplexom. Som obnažená až na koreň svojej duše a zisťujem, že sem opäť nepatrím.

Verila som, kedysi som verila, že láska stačí na jedno šťastie. Jedno jediné šťastie. No šťastie bolo prikrátke a láska? Láska sa vysilila, oslabla, stratila energiu a pôvab. Ostarela a stiahla sa do bezpečia. A možno vydala zo seba na daný okamih to podstatné. To jediné čo mohla, čo zbierala po celý život, aby bola pripravená. Na jedno jediné šťastie.

Napriek tomu, som taká istá. Dôverčivá, detsky naivná, snivá, nerozhodná, náhlivá, chtivá. Po živote, kúsku radosti, smiechu a nehy. A preto ma vždy zradí pocit, úsmev, nenaplnená nádej. Moje srdce je zvláštne. Klame ma a vodí ma za nos. Mužmi, ľuďmi. Raz tam, raz onam. Až napokon doudieraná, ubitá, padnem. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. A predsa sa mi napokon vráti tá zázračná schopnosť vidieť dobré i zlé v jednom večnom spojení, v reťazci dojmov, okamihov, skutočností, faktov a túžob. A ja poznávam, že aj tá láska na jedno šťastie občas naozaj stačí.

Beriem si na cestu posledné vety, posledné slová, posledné vzdychy. Duše, mysle, tela. Ešte ich cítim, ešte ma hrejú. Ešte cítim ich divokú žiaru, ktorá otvára tisíc stôp v pamäti, oživuje vnemy a pocity. Vynášam, opäť vynášam nad sebou rozsudok. Som prísna a nemilosrdná. Chcem zúčtovať so všetkými omylmi môjho života, zhodiť ich zo skaly, utopiť v dravej rieke a na nič si nespomenúť. To chcem. Ale nikdy sa mi to nepodarí. Lebo z každého zlyhania, z každej bolesti sa vždy čosi vo mne zrodí. Akási chuť poznaného. Víťazstva a prehry. A nikto, naozaj nikto mi nezaručí, že moje omyly boli posledné... 

Tá chvíľa neprišla. Chvejivá, rozmarná, s náznakom večnosti. Nestretla som ju, nebola mi určená. Ticho ma obišla. Volala sa láska. Anjel jej povedal: "Nechoď ku nej, nosí nešťastie. Každému, koho stretne. Možno máš pocit, že tá žena je krásna, múdra, výnimočná, ale nosí v sebe prekliatie."

Ale ja som tú chvíľu čakala. Verne, nástojčivo, túžobne. Neprišla. Anjel ju odniesol Inej. Iným. A ja som ostala za dverami čakať. Nádejať sa, dúfať. A v jedno ráno mi ten istý anjel povedal: "Už nečakaj, k tebe nepríde!"

Tak som zložila pero, srdce, svoj život do veľkého balíka. Bol taký ťažký, že som ho nevládla zodvihnúť. Chcela som ho vziať a vyhodiť do kontajnera, pomedzi smeti. Ale nedokázala som to. Bol priťažký. A tak ten balík ostal v mojom byte. Pri dverách. A ja neviem či príde iný anjel a vezme tú ťarchu bytia, aby som už nič necítila z tejto bolesti. A tak čakám za dverami. A anjel nechodí.

Rozlomená cesta. Iba lístie šuští na zemi, jeseň farbí stromy, hory, zákutia. Šípky sa hrdo týčia a vystreľujú svoje červené zobáčiky ku vrabcom. Mesto je akési tichšie. A hmla hustne, pripomína mi závoj, ktorý prikrýva moju myseľ a dobité srdce. Noci sú chladné s predzvesťou zimy. A ja dúfam, že raz mi Boh, všetko odpustí.

Modlím sa každý deň a každý deň zápasím. So svetom, svojou dušou, slovami, citmi, pocitmi, víziami, iskreniami, hriechmi. A opäť padám a vstávam a prosím o milosť. Nekonečný kruh žitia, nekonečný kruh opakujúcich sa zistení, nekonečný kruh strácajúcej sa istoty. Ale kdesi horí prudký plameň, ale ja ho ešte nevidím. Iba tuším tú novú silu, čo ma pohltí, prepáli a nanovo vráti do hry. Uvidíme, aké bude moje skóre!

Zranenia, vybočenia. A koľké plány na úvod! Koľké prísľuby! Koľké očakávanie. A zrazu len tieň úzkosti. Hnev, bolesť, krik, šialenstvo. Sme úplne rozštiepení súvislosťami, ktoré nás zrádzajú. V láske či práci. V panike voláme o pomoc. Ale záchranné vesty nikto nehádže. Nie sme na mori. Sme v živote. Kedy sa to skončí? Kedy sa skončí ta mokvajúca trýzeň, čo nás oberá o pocit ľahkosti, radosti, voľnosti a lásky. Ako máme uniesť seba? Svoj kríž?
A aj moje telo chradne a starne a som usvedčená z toho, ako si človek dokáže sám sebe pripraviť peklo. Naozaj, to dokáže len človek!

A potom chvíľa zmierenia. Chvíľa, kedy už slzy, žiaľ sú zbytočné. Zmierenia s bytím, prijatie danej desivej skutočnosti. Samoty, úzkosti, trápenia. Je to oslobodzujúce a silné. Je to akoby súčasť Božej výchovy v našom živote. Som o tom presvedčená, aj keď je moje srdce boľavé.

Tvoje sny nie sú mojimi, tvoje cesty nie sú mojimi, tvoje túžby nie sú mojimi. Tak prečo ma znepokojujú? Dráždia, nútia porovnávať. Ty máš svoj smer, istotu cieľa, vedomie radosti bytia. Vedomie, že sa dokážeš dotknúť výšav, že ich spracúvaš v sebe a premieňaš na čosi cenné, krásne, vzrušujúce, radostné. Sputnávaš svoje poznanie do tvarov, ktoré nadchýňajú ľudí. Tíšia, prebúdzajú, ohromujú. A ja som tvoj divák. A žičím ti.

A ja som mala svoje sny, túžby a ciele. No stratila som linku. Prestala som byť verná slovám. Vydala som sa hľadať iné šťastie, šťastie iných a na svoje som zabudla. Našla som ideály a ľudí, ktorí sa pre iných stali ideálmi. A verila som, že som konečne doma. V prístave pokoja. Prijatia. Vernosti.

Ale mýlila som sa. Bola som len nevítaný hosť, ktorý rozbúril falošný pokoj a predstierané ideály. Nízki, plochí, zakomplexovaní ľudia zmrzačili moje srdce. Prvý úder, druhý, tretí, posledný. Tak som odišla, ale všetko som odpustila. Nie som porazená, ale nie som ani víťaz. Som slobodná! Bez príťaží ľudskej moci, zotročujúcich príkazov a klamlivých vyhlásení.

Mnohé som stratila. Dôstojnosť, pocit bezpečia, sny. Ostala mi však silná konštrukcia duše a nepokoj. Azda ešte nie je neskoro. Na nové riadky, nové pramene. Na lásku a báseň, nikdy nie je neskoro!