"Potom riekol Boh: Nech sa vody víria pohybom živých tvorov a vtáctvo nech poletuje ponad zem na nebeskej oblohe." 1M 1, 20

Keď riekol Boh, zem bola plná života. Nádhera bytia sa roztvorila v kvetoch, stromoch, horách, vodách. Drobné stvorenia naplnili svet. A začal sa reťazec života. Neutíchajúci, zurčiaci, chvejúci, horiaci, tlejúci, umierajúci a rodiaci sa. Reťazec, ktorého je človek súčasťou. A Boh ho opäť a opäť ráno prebúdza, zohrieva slnkom, chladí dažďom, tíši snehovými závejmi. A večer mu mesačným svitom privoláva spánok. Boh naozaj riadi svet dokonalými, presnými a užitočnými pravidlami. 

Boh však povedal človeku, aby spravoval zem. A vložil mu túto nádhernú záhradu do rúk. Aby ju kypril, vysádzal, aby pomáhal rásť plodinám, aby sýtil seba i zver. Uplynulo už veľa času a nádherná záhrada má už iný tvar. A predsa, nebeskí vtáci stále nedočkavo poletujú okolo človeka a nazerajú mu do tváre a duše. Aby sa presvedčili, ako spravuje Božiu zem.

Zabáram teda ruky do mäkkej hliny. Je teplá, poddajná. Cítim ako z nej sála teplo a keď si ľahnem do trávy počujem ako šumí zem. Miliónmi chodieb prechádza čas. Je to riava života pospletaná z koreňov, chrobače, kamenia, energie, vody.

Zem je fascinujúcim dielom nášho Stvoriteľa. Zem je našou pamäťou. Nesie v sebe staré okamihy, genetické kódy, našu minulosť. Nesie v sebe vôňu strateného raja.

A my ľudia? Ako dnes spravujeme túto zem? Ekológovia a ďalší odborníci poznajú odpoveď. Vtrhli sme do Božej záhrady a zmenili jej tvar. Aby bol náš život jednoduchší, ľahší. Aby sme prežili. A stále sa do tejto záhrady vraciame. A načierame do nej. Meníme čistú Božiu záhradu. Na svoj obraz, obraz človeka.

Ostáva len veriť, že zem bude k nám ešte dlho milosrdná, pohostinná. Pamätajme však, že zem je naším domovom. Hoci možno, raz nájdu ľudia priestor pre život - aj na inej planéte. Zem však ostane miestom, ktoré nám Boh daroval ako prvé. Aby sme tu žili a múdro spravovali Jeho a našu zem. Akú dáme Bohu odpoveď?