Tváre, videla som mnoho tvárí. Bezduché, nadšené, prekvapené, utrápené, zdesené.

Tváre, ktoré nemajú tvár. Sú iba akousi prikrývkou tela. Natiahnutá koža dobre maskuje zlobu, prázdnotu, smútok, nekonečný hnev. Tie tváre sú šedé, akoby popraskané, tisíckami žiliek preteká stravujúca zloba. Každé ráno majú inú farbu. Podľa okolností, stavu uspokojenia vášne. Vášne kohosi pokoriť, komusi zlomiť krídla, rozbiť sny. Vášne dychtivého zmocnenia sa tela a rýchleho orgazmu. Vášne radosti z moci a vedomia, že ktosi dnes bude ich obeť. Vášne luxusu, vášne majetníckeho postoja k neživým veciam. Tieto tváre nemajú tvár. A preto sú nebezpečné.

A vidím iné tváre. Odovzdané bolesti, ktoré si deň po dni konštruujú. Odovzdané vymysleným súdom, klebetám, bez štipky jasu. Odovzdané krivdám, ktoré sa stali a ktorým tváre nikdy neodpustili. Sú uložené hlboko v ich duši a deň po dni si ich pripomínajú. Opájajú sa zradami, ktorých sa dopustili, kochajú sa v bolesti blízkych. Svojou prítomnosťou priam žalujú celý svet. Nemilosrdne, neústupčivo, nekonečne. Pozícia obete im svedčí. Nosia ju hrdo, nosia ju ako svoj najdrahší klenot. Svoje trápenie vystavujú na obdiv, prenasledujú nás výčitkou svojej existencie. Obete vlastnej duše.

A potom sú tu pôžitkárske tváre. Jasné, radostné, chvejivé. Rozdráždia sa za okamih. Stačí malý podnet tela, chuť pokrmu, vôňa sexu. Rozbehnú sa za každým vzruchom. Svoje vrtochy neskrývajú. Tešia sa z nich, odkrývajú najzvláštnejšie pudy, chúťky, priania. Žijú naplno. A bez hanby. Občas im závidíme. Ich živočíšnosť, prirodzenú silu. Schopnosť pretrvať. A napokon nás vždy rozosmejú.

A potom sú to tváre ticha. Dôstojného až mučivého ticha. Nánosy prežitého zasunuli do najspodnejších vrstiev pamäte. S nikým sa však nedelia. Ani s bolesťou ani s radosťou. Iba mlčia. Bez emócií sa presúvajú a keď sa stratia v čase, nikomu nebudú chýbať. Nikto nebude za nimi žialiť, ani na nich spomínať. Tváre ticha jednoducho iba zaplnili priestor - ľudstva.

Svetlé tváre s náznakom aristokracie. Ich majitelia sa zobúdzajú s vedomím vlastnej hodnoty. Sebavedome uplatňujú nároky na uspokojenie bytia. Nedajú sa zastaviť. Smelé, svetlé tváre vždy bojujú. Rafinovane rozpočítavajú kroky k víťazstvu. Ak ich pristaví prehra či remíza, nezastavia sa. Iba roztrhnú ďalšiu oponu a vrhnú sa k novému územiu. Svetlé tváre vyhrávajú aj naše súboje. A z týchto dôvodov, sme im vďační.

A potom sú tváre mnohých farieb. Tváre lásky. Tváre odovzdania sa. Tváre drámy. Tváre, ktoré predstierajú bytie. Tváre krutosti. Tváre ohňa. Tváre, ktorých stravuje vlastný život. Tváre, ktoré sa beznádejné rozdali, rozmenili na tisíc iných podôb. Tváre bez energie, bez vášne, bez ľútosti. A tváre milosrdenstva, tváre pokoja. Tváre, aké by sme chceli mať... Tváre, ktoré sme stratili, tváre, ktoré sme našli a milovali nás.

Je ráno, vstupujem do ulíc. Je plná tvárí. Ktorú si vyberiem?

Obrázok k článku: Flickr