Míňam úseky popraskaných ciest, stromoradí, zákutí, polí, obsypaných obilím a divokou vôňou. Horský dizajn povetria iba zvýrazňuje chvíle odlúčenia od všedného, dotrmácaného mestského času. A duše sa spájajú energiou Božej moci. Sme si akosi bližšie. Zbavení kostýmov, denných prevlekov starostí a úzkostí. V danom okamihu nie sú podstatné. A ja sa chcem dotknúť ľudského srdca, ktoré je rovnako zaprášené ako moje. A potrebujem byť s Bohom, v modlitbe, nádychu, aby som opäť prijala tú zvláštnu pokojnú radosť. Aby som opäť precítila tú zvláštnu nezameniteľnú blízkosť Božej prítomnosti.

Nepochybujem Bože, že si medzi nami. Nablízku modlitieb a snov, ľudských vnemov. A to je to najlepšie poznanie - bez učebníc. Viem, toľké ľudské priania už boli k Tebe odoslané. Vyspievané, vykričané, vypísané. Niektoré boli vypočuté, iné ostali bez odozvy. Ale žiadne sa nevrátilo. A to ma teší. Adresát, totiž stále prijíma naše prosby. A my napriek rozličnej skúsenosti, vysielame svoje túžby k Tebe a po Tebe.

Je opäť august a leto má sladké ústa. Priveľa farieb. Skutočných i umelých. Ale najkrajšia je farba večerného ticha. Vtedy som vylúčená z napätého diania a hlboko sklonená pred Tebou a životom, ktorý si stvoril. Vtedy som to opäť ja. A dychtivo túžim spoznať všetky súvislosti pravdy o svete a jeho človeku. A tak pomaly oddeľujem deň a riadky a zaspávam s vedomím, že ešte rozumiem slovám a posolstvám, ktoré ku mne prichádzajú potichu.

Vždy tu bude moc, moc mocných. Budú ňou deliť ľudský čas, územia, plány, financie. Moc je ich život, žijú s ňou, žijú v nej, sami sú mocou. Mocní sveta! Sebavedome hrajú svoju vysnenú hru na istotu. Majú množstvo spoluhráčov, ktorí sa ponáhľajú im prihrať, poslúžiť, naplniť ich zvrátený sen. Nepatrím k nim, do súvislostí ich dráždivej moci. Neladím s ich  pachmi, pocitmi, potrebami a polopravdami, ktoré mi predostierajú. A opäť za to zaplatím.

Občas som vykorenená, občas priam roztrieštená do mnohorakosti sveta. Ale vždy akoby na priesečníku. Nových a starých tvarov, nádejí a hľadaní. Jedna cesta sa končí a inú ešte nevidieť. Nahlas kričím o pomoc. A som už vyčerpaná z čakania na ďalšie sily a smerovania Pane! Len dúfam, že z tejto mŕtvej pôdy vyrastú nové stromy, ktoré vysadíš Ty sám.
A predsa sa chcem vrátiť ešte k slovám, tvarovať ich, dotýkať sa ich, preciťovať ich, prebolieť ich a potom nasýtené a preosiate - pustiť na svoju púť.

Som dotlčená dňami, tak ako ostatní. A strácam energiu v divných zákrutách. A neviem či poletím, či dopadnem, či vstanem. Tu, v tomto čase - na zemi. A predsa v hĺbke svojej podstaty ostávam nedotknutá, konštrukcia duše ešte drží. A tak vypínam mobil, žiadne nové správy, ani odkazy. Všetko je v poriadku. Som, ako vždy, úplne a na dne svojej duše - sama.
A predsa, tuším, že srdce už bije na ďalší deň. Vtedy, v samote, stretnem opäť Teba.

Dnes mám vráskavé dlane, stojím v pohybe ľudí a zvukov, ale náhle sa strhnem. Do večnosti beží čas! A chcela by som veriť, že už zhoreli všetky klamlivé priazne, zlostné výkriky, márnivé želania, pomyselné pravdy, falošné zmenky. Chcela by som veriť, že už je ráno. Čisté, Božie ráno v našej nádeji. Ale zatiaľ len čakám, kým dohorí ten môj vymeraný deň.

Nepoznané nekonečno žitia. Aký tajomný prísľub! A dovtedy? Koľko bolestí, súbojov, strát, zranení, odmietnutí ma ešte čaká! A čo ak mi zhorí srdce? A nič mi neostane ani z lásky, ani z radosti, ani z nežných dotykov a spojení. Čo ak?

Hľadáme stopy. Kdesi v praživotoch. Rodokmeňoch, albumoch, zabudnutých dedinkách. Hľadáme seba, akoby sme potrebovali nájsť čiaru, z ktorej sme sa odrazili. Hľadáme gény, prvé zmienky o človeku, aby sme sa utvrdili, kto sme a prečo sme. Hľadáme stopy. Dejiny. Dôkazy bytia. A porovnávame. A sme hrdí na ten úsek, ktorým sme prešli. Naozaj?

Kroky, tma, úzkosť. Hlasy za stenami. Popri mne čísi život, čísi plač. Zrodenie nehy, zrodenie vášne. Oslava bytia. Obzeráme sa za cudzím šťastím a porovnávame. Súčasnosť je naplnená porovnávaním. Majetkov, úspechov, kilogramov navyše. Premeriavame a meriame naše túžby a sny. A sme čoraz viac roztrpčení a sklamaní. Nikdy nebudeme ako oni!  Filtrujeme slová, poznania, úspešne či menej úspešne klameme, aby sme prežili. Doba je už taká! Úctivé pózy, pokrytecké zárezy na duši. Dôverne to poznám. Všetci hráme. Zaraďujeme sa do vymeraných táborov priateľstiev a intríg. A všetci, chceme byť vo chvíľkach slabosti - lepší. A zároveň sa bojíme, že budeme zradení, zranení, potupení. Zbytoční. A vypadneme z tejto veľkej nekonečnej hry ľudského rodu! Nechceme byť predsa potrestaní vlastnými zbraňami. Veď zápas ešte nekončí...

Niekedy sa rozvidnieva až podvečer, keď si rozpačito sadáme do domácich sedačiek. Ako civilizovaní tuláci sa vraciame zo svojich pravidelných obchádzok. Z kancelárií, škôl, predajní. Chvíľu zľahka debatujeme, pritákame, súdime, vydávame rodinné rozkazy. Kohosi pobozkáme, objímeme, pomilujeme. Žijeme. A ja mám strach, že tých pár hodín života je prikrátkych. Na regeneráciu lásky, nehy, spriaznenosti a pravdivého bytia.

Chcela by som mať tie správne túžby a necítiť tú žeravú horkosť. Vstupujem do prázdna a ťahám za sebou rozstrapkané nitky spomienok, neukončených vzťahov, rozbitých ideálov. Chcela by som sa nadýchnuť, ale tá hlboká bolesť ma zneisťuje. A moja tvár sa mení v odpornú grimasu. Nepotrebujem ani zrkadlo, aby som videla, ako strácam sviežosť, radosť a pokoj. Bolesť ma mučí, trýzni, sáče, až kým jej nepoviem áno. A potom zázračne ustúpi. Vytratí sa v čase. A ja dúfam, že sa tak skoro, ku mne nevráti.