Riadky bytia
                                 Literárny web Evy Bachletovej

Také (malé) pravdy

Posúvam staré tvary a opäť hľadám čosi jedinečné. Myšlienky, pocity, vnemy. Žiaru. Prebúdzam sa z mučivého zovretia, úzkosti a divného sna. A ostala mi len spomienka na veľkú ranu a trýzeň. Bola to hlboká bolesť, takú nemožno ani opísať. Takú možno buď prežiť, alebo na ňu umrieť. Keď nad tým premýšľam, u mňa neexistuje nič napoly. Nič povrchné, nič akoby. Všetko, naozaj všetko musí ísť až na hranicu mojich možností. Fyzických aj psychických.

Vždy ide u mňa o život. V láske, práci, vnímaní. Vo všetkom. Tancujem na hranách, na hazardných lanách, hojdám sa nad priepasťami. Smrti a bytia. Bytia a smrti. Napokon vždy je to Boh, ktorý rozhodne. A je to jasné. Vraciam sa na hrany a tancujem ďalej. Som divoká a neúprosná. Milujem a padám. Žehnám a prosím. Modlím sa a kričím. Bežím a vraciam sa. Lebo to je môj život. Všetko alebo nič. Láska alebo smrť. Život alebo smrť. A láska a život u mňa jedno je.

Dnes nepočujem žiadne hlasy, ani tóny. Trpká pauza v čase. A opäť ma dobehne pamäť. Vidím kontúry svojich rozhodnutí, náznaky ideí, vzplanutí. Som to ja. No ráno vstanem, prekryjem tie tmavé tiene a vydám sa hľadať nové bytie v mojej duši.

Na okamih strácam seba a smer. Vystavená nenávisti a tlaku. Nepretržité vírenie mysle. Mám privreté ústa, aby som nevykríkla od hrôzy z toľkých omylov. Budem len čakať, kým tento prudký oheň nezahasí čerstvá voda odpustenia. A tak na okraji vety a noci čakám na ostrý chladivý pocit, nový pocit absolútneho prijatia seba a samoty. Ako dobre, že si ma opäť pokoril Bože, takmer som strhla so sebou ľudí a ich dejiny. Zastav ma opäť prosím, lebo v mojom srdci rastie nebezpečné chcenie.

V mojej duši je priveľké prázdno. Úmyselne tlmené vášne, úmyselne zlomené vety, úmyselne nedopovedané city. A srdce je zatvorené. Ticho.

Už nič nie je. Aj to poznanie je odhalené, odostreté a nebojácne pohodené na zem. Pred milióny úst a snov. Už nie je ani to poznanie. Ktosi ho poslal e-mailom do sveta. A prvý z posledných vírusov ho napadol.

A tak nemám nič. Tajomné, vyzývané, strážené. A to je najhoršie zistenie dnešného človeka, priveľmi odkrývajúceho všetky zákruty a priveľmi spochybňujúceho všetky zákony. A tak nemám nič, čo by iní nemali. A to ma desí.

Sme nástrojmi čohosi. Nevedomí, pomýlení, dezorientovaní. Potrebami, spotrebami, ponukami, túžbami, predpismi. Aké bolo vlastne naše určenie? Kam sme mali smerovať? Rokliny, močariská, priepasti. To všetko nám stojí v ceste. Sami sme si záchrannými lanami, aby sme prežili tento divoký čas. A kdesi v hĺbke duše vieme, že sme roztratení, zbavení lesku a energie. Kedy budeme šťastní?

Už nebude veľa príležitostí, aby sme retušovali vlastný život. Všetko sa zrýchlilo. Naberáme čiarky do maličkých obrazoviek mobilov, píšeme si správy, aby sme potvrdili prítomnosť. Rozmieňame sa do tisícich znakov, odpovedáme na podobné volania, sny a túžby. Čo z nich ostane? A ja mám stále slabosť pre nové poznania, pre iskrivé otázky a žiarivé oči. A hľadám odpoveď. Božiu odpoveď.

Nevyslovená veta je vždy tá najťažšia, v podvedomí sa ku nej vraciam. Pozorujem dejiny, svoje i ľudské, preskupovanie času, ľudí a ich pozícií. Nedokážem prekryť svoju podstatu. Hoci, boli dni, kedy som to chcela. Žilo by sa mi ľahšie. Viem však, že moja duša sa už nezmení. Vedomie večnosti ma bude verne sprevádzať naďalej. Rovnako ako nádej v Božiu prítomnosť a Božiu milosť. Nášho láskavého Trojjediného Boha.

Nič sa nestalo. Trochu slobody. Trochu kriku, trochu nádeje, trochu svedomia, trochu nehy, trochu citu. A trochu veľkých slov a ťažkých sľubov. Nič sa nestalo. Iba jedna generácia prežila svoju revolúciu, svoju nádej a svoju chvíľu. A svet sa skrútil opäť inam. Mladí, tá vaša, je predo dvermi a v tichu čaká na váš svet...

Žijeme v dobe prudkých príkazov. Je to proste „in“. Musíš, dokáž, ukáž sa, urob, poddaj sa, neodporuj, plaz sa, prikyvuj! Len žiadne otázky, žiadne vysvetlenia. Všetko je dané. Tak to prijmi!

Zabudni na to, že máš právo človeka, stvoreného Bohom. Len sa dobre prizri tým ľuďom, ktorí krútia tvojím časom a nútia ťa napĺňať ich poháre šťastia. Len sa prosím prizri, či v nich, náhodou, neuvidíš aj seba!

Vrstvy majetku, vrstvy slávy, vrstvy moci. A mnoho rozbitých životov. Rodiny a ich tragédie. Osudy. Niektoré priamo v online prenose na internete či televíznej obrazovke. Dojímame sa stratami, návratmi, nešťastím. Predávame svoje príbehy, vystavujeme ich súcitu i obdivu.

Potrebujeme sa nasýtiť emóciami, vzlykmi, prehrami a objavenými nádejami. Akoby sme boli už natoľko prázdni, umelí, citovo znetvorení, že sa musíme ponoriť do cudzích sŕdc, aby tie naše – ešte chvíľu žili.

Naozaj nečakám na tú chvíľu, ktorá príde a zatrasie mojimi dejinami. Mám priveľa strát na konte, aby som sa bála o to, čo mi ostalo.

Dotlela som? Je koniec? Na pomedzí prachu a strachu, na pomedzí túžob a možností, zbavená ilúzií a poloprávd o sebe, ambícií a predstáv úspechu, si opäť pokorne sadám pomedzi slová. A dúfam, že sa ku mne ešte privinú.

Už si nepatrím a neviem, prečo som sa vydala na tú cestu. Uzrela som mnohých, ktorí veria miesto Boha, najmä sebe. Otázka s nemou odpoveďou. A predsa je priveľké mlčanie také usvedčujúce. Dívam sa na ľudí, ktorí uverili sebe a svojej predstave o tom, že sú iní, jediní, najlepší, najcennejší. A my dvor sluhov sme boli bezcenní v ich očiach a očiach tohto sveta. Viem, sú aj iní, ktorí sa radi zohrejú v lúčoch veľkých egoistických narcisov, aby mali zo seba lepší pocit, aby sa presvedčili, že už sú vo vyššom „leveli“. To všetko som už zažila. A predsa ma prekvapí, koľko dobrovoľných sluhov má stále tento svet!

Stratila som sa v dennom bytí, beztvarých okamihoch. Privalil ma výkrik moci a šialených predstáv o víťazstve. Bezmocne som sa prizerala zápasu, v ktorom som sa nechtiac ocitla. Hrám, nehrám. Hrám! Musím! A úplne som zabudla na tie vznešené farbisté tóny, na nežné oči milovaných, na srdcia, ktoré túžili po mojej prítomnosti. Hrala som. Zápas skončil. Remíza. Niet víťazov. Tak prečo, tak prečo mám pocit, že moja duša je taká pošpinená?

Ticho nebytia. Prvá a posledná veta patrí hlasu vo mne. To ticho nebytia ma zabíja. A prestala som veriť, že moje áno zvíťazí. Pachy polopravdy. Precitám do smútku. Tlejúceho smútku, ktorý je vždy predzvesťou novej pravdy a nového bytia.

Mám rada pravdivých ľudí, ktorí tvrdo a bez obalu povedia svetu pravdu. A potom sa nadýchnu a žijú ďalej. Nehrajú na viaceré struny, jednoducho sú. Mám rada takých ľudí. Patrím k nim? Alebo som presnou kópiou slizkých menlivých tvárí, ktoré sa rady sfarbia podľa chuti dychu príslušných obetí?

Kto som? A vôbec som? Identifikujte ma, prosím!

Najhoršie je to v pokoji. Žiadne vlny, žiadna energia. Nič neprúdi. Vtedy  zreteľne vidím svoju slabosť, bezmocnosť a beztvarosť človeka, ktorý vyčerpal azda všetky šance. Azda.

A predsa stále dúfam, že sa ma ktosi, čosi otvorí. Vyvedie. Povedie. Naučí znovu dýchať, znovu žiť! Potom roztvorím riadky a roztrhám v sebe staré spráchnivené handry.

Odrazu rozumiem sebe, svetu, precitám, rozbitá do častíc, ktoré zlepí akýsi čas. A hádžem do ohňa tie staré smútky, zlyhania a prehry, nedôstojné obleky dní a nocí. Zvodov a presunov. Nech zhoria! A nech je tu len biele ticho. Ľahké, znesiteľné ticho.

Maľba: Akademická maliarka Ľubica Prudilová-Dohnányová

Komentáre

Článok zatiaľ nikto nekomentoval.

your_ip_is_blacklisted_by sbl.spamhaus.org

Pridajte článok na Facebook | Pridajte článok na vybrali.sme.sk