Akademický rok sa blížil k záveru a ja som odvšadiaľ počúvala o tom, kto kam pocestuje, kto má aké plány na leto. A médiá? Tie priam vnucovali dovolenkové pobyty, vychvaľovali rôzne destinácie a dráždili moju pozornosť! Priznám sa, moje pláne na leto – boli biedne. Presnejšie – žiadne. No z tichej predprázdninovej depresie ma prebrala kamarátka, fitness trenérka. Sugestívne prehlásila: „Pôjdeš s nami cvičiť k moru!“ Nadýchla som sa, vydýchla a potom povedala: „Áno!“

Príprava na morskú „terapiu“ sa teda mohla začať. Veľmi zodpovedne som teda vyhádzala celý šatník na posteľ, skormútene sa v ňom poprehŕňala a zistila som, že všetky dostupné handry sú „out“. Nepoužiteľné, úzke, malé, nenositeľné, slovom strašné. Potom som minútu ticha som venovala pohľadu na seba v plavkách a rozhodla sa konať. Po prvé schudnúť (ha, ha, ha) a po druhé nakupovať.

Nasledujúce dva týždne som venovala dôslednej inšpekcii obchodov. Dôverne som sa zoznámila so všetkými butikmi a najmä ich znudenými predavačkami. Ale bola odhodlaná, odvážna a nekompromisná. V mojom úsilí „vyrobiť“ zo seba modernú ženu ma podporovala kamarátka. Tá mi bola vzácnym vzorom. Ticho som ju sledovala ako si vyberá modely, ako sa túžobne pohráva, ba priam mazná s maličkými tričkami svetových značiek. Ako sa rozplýva nad taštičkami, šatôčkami, topánočkami, slovom módnymi „vychytávkami“. A tie sa jej odvďačili tým, že vo všetkých vyzerala úžasne ako skutočná hviezda! Keď som sa o to pokúšala ja, všetky handry na mne ovisli, napuchli, alebo sa odmietli spojiť s mojou bytosťou. Jednoducho ja a móda – to sú neprepojiteľné veličiny!

Napriek tejto desivej prognóze sa mi predsa len podarilo získať zopár nositeľných odevov, väčšinou zo „sekáča“. Radostne som teda všetok nový tovar nahádzala do kufra a zistila, že na dovolenku potrebujem okrem nosiča ešte tri cestovné tašky. Nevadí! Povzbudzovala som sa. Nevadí! Aby som si upevnila sebavedomie, navštívila som aj kadernícky salón. Veselá bacuľatá kaderníčka sa skúmavo zahľadela na moje rôznofarebné odtiene vlasov a prehlásila: „Neostriháme všetko?“  Zamrzla som, kvílením a úpením som zjednala zostrih len o päť centimetrov. Odpotácala som sa s jarným strihom, ktorý nemal ďaleko od „ježka“ a bolestne sama pre seba – povedala tretí raz: Nevadí!

Blížil sa deň odchodu. S ním rástla aj moja nervozita, čo znamenalo, že batožinu som vybalila a zabalila asi sto krát. K dobrej nálade mi nepridalo ani počasie, ktoré sa v júli zmenilo na ťažký október a teplomer ukazoval slabých 12 stupňov. Nervózne som sledovala vývoj teplôt v danej destinácii a snívala o letnom vánku a rozpálenom piesku. Avšak odchod do známeho letoviska sa odohrával v zúrivej víchrici, nespútanom daždi a príšernej zime. Našťastie, priatelia šoféri sa rozhodli v autobuse zakúriť. Ich skvelé gesto sa však ukázalo ako dvojsečná zbraň. Dvojposchodový autobus zrejme trpel poruchou termorelugácie, čo sa odrazilo na zimou skrehnutých tvárach v „podpalubí“ a teplom rozhorúčených gestách pasažierov na poschodí. Ja som však bola spokojná. Sálajúci radiátor konečne upokojil moju nervovú sústavu a celú noc som pokojne prespala.

Ráno sme sa teda priblížili k miestu určenia. Uvideli sme more a strmé zrázy, akoby ktosi odlomil z obrovských skál a nechal omylom úzku cestu na veľmi opatrný prejazd. Ihneď som informovala spolucestujúcich: „Kto chce zvracať, môže začať!“  Dámy ujúkali od strachu a ja som sa ticho smiala. No nie na dlho...

Letovisko nás privítalo horúčavou, rozpáleným pobrežím a mňa osobne – veľkým hladom. Musela som však byť statočná a o jedle veľmi nehovoriť, pretože spolucestujúce túžili na fitnes pobyte totiž schudnúť.

Dovolenka sa teda mohla začať. Konečne som doplnila stav paliva v mojom žalúdku a vybrala sa pozdraviť more. Kamarátka trenérka mi ukázala akúsi skratku, ktorú som si vôbec nezapamätala, ale bolo mi jasné, že pláž nebude rozhodne 100 metrov od miesta prechodného bydliska. Neodradilo ma to. A tak som ďalšie dni napchala do turistickej tašky poživeň, plavky, karimatku, o chrbát priviazala slnečník a vyrážala som za slnkom. Kým som sa doplazila na pláž, nohy som mala samý otlak a túžila som po silnej káve a vysoko energetickom nápoji. Našťastie čašníci v prvej plážovej kaviarni mi vždy poskytli prvú pomoc, a to som nemusela ani prehovoriť. Nadväzovanie kontaktu s morskými vlnami však nebolo také jednoduché. Najmä preto, lebo som zabudla, že dané pobrežie je známe svojimi skalami a zákernou hĺbkou vody. Nebojácne som sa však vybrala zaplávať si a takmer som sa utopila. No nevzdávala som sa. S morom sme napokon uzavreli tiché prímerie.

Deň po dni som sa teda učila oddychovať, naberať lákavý bronz. Moja pokožka však reagovala svojrázne. Na tele sa mi objavilo asi tisíc pieh! Z diaľky to vzbudzovalo dojem peknej letnej farby, no zblízka...? Škoda slov. Sústredila som sa teda na naberanie svalovej hmoty. A zapojila som sa do pravidelného cvičenia. Trénerka nám dodávala odvahy: „A osem, a sedem, a ideš! A dvíhaj panvu! A zapoj chrbát! A pridaj ruky. Pravá, ľavá! A vymeň a znova!“ Terasou, kde sme sa zmietali na karimatkách, zneli dynamické povely a dynamická hudba. A celá ulica sa zbehla k bránke povzbudzovať potiace sa telá. Po piatich minútach som silne obdivovala dámy v zrelom veku ako radostne skáču, natriasajú boky a túžia po ďalších piatich hodinách telocviku! Ja som túžila po sprche, káve a čokoláde. Napriek tomu som sa s experimentom cvičenia nechcela rozlúčiť. No moje nohy mi v ďalšie ráno oznámili, že ak neprestanem, rozlúčia sa ony so mnou! Kúpila som si teda v lekárni kilogram masážného gélu a snažila si upokojiť svoje preťažené svaly. Ďalšie dni ubehli pokojne, až na búrku a riadny vetrisko. Keď sa hladina mora opäť upokojila a slnko zostúpilo z hrozivých dymiacich skál do nášho dočasného domova, vyrazili sme na výlet. Opájala som sa vidinou krásnej pláže, kde nebudem musieť skákať po skalách a hladko vkĺznem do mora. Vidina sa premenila v radostnú realitu, až na maličkosť, že ma čakal ďalší bojový niekoľkokilometrový pochod po pláži. Museli sme sa totiž priblížiť k akejsi zázračnej skale! Ja som túžila zložiť svoje kosti hneď pri brehu, ako sme vystúpili z autobusu. No, nebolo mi to dopriate. Tak sme teda šli... Po dvadsiatich minútach som prestala vnútorne nariekať a apaticky sa dopotácala k miestu určenia. No, naša veliteľka mala pravdu! More bolo ako z katalógu, pláž bola luxusná, plná drobných skál v podobe srdiečok a skvelých kaviarní. Konečne! Radostne som sa zvalila na lehátko. A nadšene som sa celý deň oddávala kúpaniu, slneniu, úpalu a úplne ľahostajne civela na zázračnú skalu. Deň sme sa však rozhodli vylepšiť ľahkým obedom. Aj dnes som hrdá na seba, ako som rafinovane presvedčila ženské osadenstvo, že dobrá reštaurácia nemusí byť vzdialená desať kilometrov, ale iba 100 metrov. Zvíťazila som. Dámy rozjarene obsadili najbližšiu terasu hotela a ešte rozjarenejšie si začali objednávať pokrmy. Opäť som zasiahla a presvedčila ich, že rôzne neznáme pochutiny, skrývajúce sa pod sofistikovanými názvami, nemusia byť najlepšou voľbou. Najmä ak nechcú zvyšok dovolenky stráviť v nemocnici či na toalete. A tak mladý dobrosrdečný čašník odchádzal s „megaobjednávkou megapalaciniek“ s čokoládou, šľahačkou a džemom. Dámy tak dali zbohom diétam a konečne sa najedli...

Záver dovolenky bol naozaj pokojný. Absolvovala som ďalšie kilometre pri prehliadke mesta a pláže a po dramatickom zápase s bankomatom som nakúpila zopár drobností pre priateľov a tešila sa domov.

Ani som nestihla zmyť slaný pot z tela, vytriasť skryté kamene z topánok, keď som stála pred ďalšou úlohou. Zasekli sa mi bezpečnostné dvere. Neostalo nič iné, len volať o pomoc. A pomoc o pár dní naozaj prišla a mohli sme sa spolu s majstrom pustiť do práce. Všetky susedy pribehli na naše poschodie a závistlivo híkali: „Aké krásne dvere!“ Avšak majster a ja sme vedeli, že nič nie je krásne. Polovica steny vypadla, tehly sa bezútešne povaľovali na chodbe a mne bolo jasné, že situáciu nemám pod kontrolou. Tak som nasadila výraz „kouča futbalového tímu“ a začala s povzbudzovaním. Uvarila som niekoľko litrov kávy, nachystala koláče, čokolády, tyčinky a s usmiatou tvárou monitorovala situáciu. O pol druhej popoludní, keď sa z rozlámaných tehál opäť stala stena a dvere boli nepochopiteľným spôsobom – naozaj krásne a držali – som sa zapojila do činnosti. Maľovala som, murovala som, vyrábala som prah z akýchsi dosiek, ktoré som našla ukryté v skrini. Zbierala som štrk na dvore a sypala do škár. Slovom, bola som platným členom murárskej spoločnosti! O piatej popoludní bolo po všetkom. Aspoň som si myslela... Dvere som s posvätnou úctou zatvorila, majstra vyplatila a na päť minút sa zrútila. Potom nasledovalo zopár týždňov, ktoré som radostne trávila upratovaním, umývaním, odstraňovaním drzého bieleho prachu zo všetkých zákutí obydlia. V rámci relaxu som však neváhala využiť zvyšky maliarskej farby a odhodlane nimi zatrieť všetky tmavé kúty v byte. A ani som si nevšimla, že som schudla a vylepšila svalovú hmotu.

Je koniec leta a ja sa občas zahľadím na kamienky, ktoré som vylovila z mora a potom sa opatrne priblížim ku vchodovým dverám, aby som ich pohladila. Áno, môžem povedať, bola to skutočne osviežujúca skúsenosť! A čo je fakt zvláštne – som za to Bohu a mojim spriazneným dušiam – vďačná!