Uzimené nebo sa náhle rozjasnilo. Slnko rozťalo ťažký opar nad našimi myšlienkami a srdcami. Presvetlilo spomienky. A ja odrazu počujem zvuky vychádzajúce z učební, študovní, knižníc. Éterom sa nesie hlasný i tlmený smiech študentov, šuchotanie papierov i jemné ťukanie do klávesníc notebookov. Kroky, hlasy, výzvy. Hľadanie svojho smerovania, hľadanie poznania. Obnovujúca sa riava mladých myslí, ktoré rok čo rok prichádzajú do škôl získať vzdelanie. Neutíchajúci kolobeh objavovania, nachádzania a tvorenia poznatkov. To všetko ponúka priestor, akým je a ostáva škola.

Na školské roky spomíname všetci. Na spolužiakov, učiteľov. Spomíname si na prvé lásky, ale aj na prvé prehry. A spomíname si na boj o pozíciu medzi kamarátmi a kamarátkami, písomky, testy, ale aj na nespravodlivé hodnotenia učiteľov.

V škole sme boli deťmi. Napriek tomu, sme v našich školách dospievali, rástli, rozvíjala a dotvárala sa naša osobnosť. Boli sme však deťmi, ktoré dospeli a dozreli. A z našich spolužiačok a spolužiakov sa rokmi stali mamy a otcovia, rodičia. Aj preto bývajú stretnutia po rokoch občas bizarné, rozpačité i komické. Zaujímavé je však to, že naše kamarátstva zo školských lavíc sa v akejsi podvedomej, pocitovej forme uchovali. Vždy budeme mať k sebe o čosi bližšie... A vždy nám ktosi z tej našej triedy či ročníka bude chýbať.

Mám tri kamarátky, s ktorými ma spája škola. Spoločne sme navštevovali jedno gymnázium. Bolo to obdobie radostného objavovania sveta a seba v ňom. Plné humoru, veselosti, šťastia a nesmelých zaľúbení.

Tretiu kamarátku som stretla počas vysokoškolského štúdia. V neľahkom prostredí snahy o presadenie svojho talentu a intelektu. V čase hľadania životných príležitostí aj životných partnerov.

Dnes síce v jednom meste nebývame, ale predsa sme sa s kamarátkami a po rokoch  odlúčenia a rôznych životných ťažkostí sa opäť stretli. Obnovili sme staré putá. Dnes opäť zdieľame svoj „dospelácky“ svet, svoje úspechy i prehry, svoje osudy. Som vďačná Pánu Bohu, že mi po toľkých rokoch vrátil moje stratené kamarátky. Dnes viem, že môj život bez nich bol oveľa chudobnejší, prázdnejší a smutnejší.

Školám, ktoré absolvujeme, zvykneme dávať rôzne prívlastky. Škola ako centrum vzdelania, výchovy, kultúry, sebareflexie, škola ako priestor pre rozvoj osobnosti, nadania, zručností. Nech je to v našom bytí akokoľvek, školské roky ostanú pre nás navždy časom, kedy sa utvorili priateľstvá. Citové puto, posilnené spoločnými zážitkami sa nedá pretrhnúť. A to je podstatné.

Blíži sa polrok, čo pre školopovinné deti znamená, že prichádza čas písomiek, skúšania a rozdávania hodnotení. Polročné vysvedčenie je medzičasom v školskom procese, medzistupňom očakávaných výsledkov. Rodičia aj deti v tieto dni sprevádza zvýšená nervozita z blížiacich sa vysvedčení. Študijné výsledky školákov a študentov sú teda v centre rodičovskej pozornosti. Napriek tomu si myslím, že toto obdobie napätia, je možné využiť aj na hľadanie iných odpovedí. Citlivých rozhovorov s deťmi o tom, ako sa v škole a kolektíve cítia, akých majú kamarátov, či si so spolužiakmi a spolužiačkami rozumejú, či ich niečo netrápi, či niečo bolestivé vo svojich dušiach a srdciach neukrývajú.

Je teda polrok, čas zberu prvej úrody na poli študijnom, akademickom. Využime však tieto týždne aj na dialóg. S našimi malými i veľkými deťmi o ich živote, snoch, plánoch, ale aj hodnotách, priateľstvách. O pocitoch, prežitých radostiach i sklamaniach v čase dozrievania a hľadania. A stojme pri našich deťoch, aj keď nesplnia naše očakávania, aj keď ich známky či hodnotenia nebudú na výbornú. Dôležitejšia je totiž spokojnosť detí prameniaca  z istoty rodinného zázemia, lásky, starostlivosti a pochopenia rodičov. Ktovie, aké vysvedčenie by totiž deti vystavili nám starším, rodičom, starým rodičom či súrodencom. Boli by to len jednotky? Premýšľajme nad tým...

Foto na titulke: Flickr