Starý svet stíchol a  nové dni ešte nebolia. Všetko je zvinuté v zemi a nádeji, v pocitoch a snoch, v túžbach a chceniach. Staré riadky našli svoj tvar, svoje miesto a nové sa len rodia, kdesi v mysli. A v srdci doznievajú želania, ktorými nás zahrnuli naši blízki, keď sme stáli na prahu nového roka. A vidíme ich tváre, počujeme ich hlasy, cítime ich lásku, ich starosť o nás. A znova a znova sme dojatí, keď si uvedomíme ako rýchlo sa míňa ich a náš ľudský čas.

Pred koncom starého roka som tradične listovala v malom zodratom adresári a pristavila sa pri každom mene. Premýšľala som nad osudom človeka, ktorého adresu mám poznačenú. Isteže, s mnohými som v kontakte, s viacerými iba sporadicky, o iných nemám správu už roky. K niektorým menám si poznačím krížik. Žiaľ, v pozemskom bytí ich už nestretnem. S pribúdajúcimi rokmi a pribúdajúcimi starosťami čoraz viac spomínam na prežité roky a udalosti. Aj preto ma trápi osud stratených priateľov z adresára. Sadla som si teda k počítaču a začala písať listy. S rozpakmi som začala pochybovať, či dokážem dnešok zachytiť na pár riadkoch. Rozhodla som sa teda konštrukcie viet zjednodušiť a sústredila sa na okamihy, ktoré nás spájajú. Mestá a krajiny, ktoré som vpísala na obálky listov, sú mapou môjho života. Akési vzácne stopy, ktoré ktosi vo mne zanechal. Sú nenahraditeľným spojivom v mojom roztrhanom bytí. Som si vedomá, že tieto stopy musím uchovať a pestovať. A tak zabrániť tomu, aby som stratila svojich blízkych pre pracovnú zaneprázdnenosť či ťaživé okolnosti života. Jednoducho chcem byť online v reálnom živote, nielen virtuálne.

A preto som rada, že odchádzajúce dni a hodiny starého roka, som prežila v úzkom kontakte so svojimi priateľmi, známymi. Stretnutia, rozhovory, telefonáty. Odhodili sme staré bolesti, staré rany a podelili sa vzájomne o svoj príbeh. Vedomie spojitosti, vedomie spoločnej minulosti, vedomie intenzívnej prítomnosti. Opäť sme sa k sebe priblížili, opäť sme sa našli. A za to som Bohu naozaj vďačná!

Neviem ako vy, ale starý kalendár z ostatného roka si ešte chvíľu ponechám. Nie kvôli  sentimentálnej spomienke, ale preto, aby som si uvedomila, aké zložité chvíle som musela prekonať. A vždy bol pri mne Boh. Stál pri mne, zosielal mi pomoc, dodával silu, urovnával cestu. Privádzal mi do cesty ľudí, ktorí mi pomohli. Ktorí mi boli oporou, radosťou, nádejou. Ktorí sa s láskou zaujímali o to, čo ma trápi, čo ma bolí a boli ochotní svoju starostlivosť aj prakticky dokázať. V modlitbe som sa snažila spomenúť na všetkých, ktorí sa mi stali rodinou, domovom, ktorí mi darovali svoj čas a svoju prítomnosť. A nebolo ich málo. A za to som Bohu ďakovala z celého srdca a vyprosovala pre nich požehnanie, zdravie, šťastie a milosť.

Je nový rok. Ďalší v dejinách ľudstva. Vstúpili sme doň s očakávaniami, nádejami, túžbami.  Obyčajnými, ľudskými. Ale aj s vedomím, že nedokážeme zmeniť okolnosti svojho života. Možno sme si do januárových dní preniesli nevybavené účty, nevykonané úlohy, nedoriešené vzťahy ba dokonca aj konflikty. Možno nás ťažia nenaplnené profesionálne sny, nenaplnený rodinný život, slabo platená práca, alebo nezamestnanosť. A možno pochybujeme o každom kroku, ktorý nás čaká. A možno je dobre, že nepoznáme všetky odpovede. Možno k nim musíme jednoducho dozrieť. Dospieť. Pripraviť sa na životnú realitu. Možno nám Boh dáva čas, aby sme vnútorne spevnili, zmúdreli. A pokorili sa. Pred vlastným životom, ktorého hodnotu tak radi bagatelizujeme a znižujeme. A pokorili sa pred Bohom. Pred Trojjediným

Bohom, ktorý prežíva s ľudstvom jeho drámy. Aj tú našu, osobnú, súkromnú. Nezabúdajme však, že Boh povedie tých, ktorí sa Ním nechajú viesť. A zároveň bude pri nás, aj keď si toho nebudeme vedomí.

Vieme, že náš pozemský čas je zložitý. Ľudstvo sa ocitlo na kolenách. Zneistelo. Oslablo. Akoby sa sila ľudstva stratila vo fenoméne, ktorý však nie je módnou novinkou. Hovorím o  kríze. O slove, ktoré úspešne zatienilo iné slová v mediálnom priestore. Pomaly si zvykáme na to, že kríza je zodpovedná  za všetky zlyhania ľudstva, za všetky zlé rozhodnutia mocných tohto sveta a všetky záujmy veľkých hráčov politickej scény. Krízou možno aj v našom bytí ospravedlniť – nespravodlivosť, hrubosť, neľudskosť či nezákonnosť.

Aj naša krajina je ťažko skúšaná svetovými problémami. A rovnako je ťažko skúšaná domácimi problémami. Vieme o nich všetci, sú témou médií, témou súkromných i verejných diskusií. Spoločenskou témou pre tento rok sú jednoducho – parlamentné voľby. Koľké veľké slová odznejú o občianskej zodpovednosti, o úmysloch strán, o politickej pravde, o morálke jednotlivých lídrov. Bola by som rada, keby tých vyslovených slov bolo čo najmenej. Aj preto, že nimi narábame neopatrne. Neuvážene. Nestriedmo. Nerozumne. A preto nás všetkých chcem na prahu rozbiehajúceho sa roka – vyzvať k vytrvalým a sústredeným – modlitbám. Modlime sa prosím za rozvahu v našej krajine, za múdrosť danú od Boha pre tých, ktorí nás budú viesť, za požehnanie politických rozhodnutí v prospech celej spoločnosti. Modlime sa, aby múdrosť, pokoj, spravodlivosť a ľudskosť bola skutočným víťazom tohtoročných volieb. Modlime sa, aby Boh požehnal našu krajinu a chránil ju ako cenné miesto života svojich verných. Aby Boh žehnal svojmu ľudu. Amen.