Riadky bytia
                                 Literárny web Evy Bachletovej

Súkromná rana

Tá rana bola otvorená. Tmavá, červená, hlboká. Nekrvácala. Iba ostávala nezahojená. Cítila som ju v duši. V srdci, v tele. Akoby sa mi ňou otvárali iné rany, staré jazvy, staré spomienky, staré bytie. Akoby sa do nej preskupovali iné rany. Iné drásajúce pocity, iné viny, iné údery, iné strachy.

Zväčšovala sa. Deň po dni. Naberala a menila svoj tvar. Bola ako desivá jama, ktorá sa prepadala a vťahovala do seba všetko ostatné. A slzy a bolesti do nej padali a padali. A ona ich prijímala a vstrebávala.

A ja som cítila, že môj život sa stáva tou ranou. Už som sa s ňou stotožnila. Občas som do rany prisypala zopár vzdychov, zopár smútkov. A napokon som bola rada, že ju mám. Mohla som do nej ukryť všetku zlobu, ktorá do mňa vrážala, mohla som do nej ukryť hnev, nenávisť, ale aj sklamanie. Žila vo mne a ja v nej. Bola priestorom, o ktorom som vedela len ja a Boh. A čakal, čo s tou ranou urobím.

Ale ja som tiež čakala a dúfala som, že raz – rana zmizne. A pohltí so sebou všetky roky trápenia, úzkostí a strát. Ale rana nemizla. Rástla a živila sa mojimi slabosťami, náladami, trýznením. Bolo jej pri mne dobre. A mne tiež. Stali sme sa súputníčkami, vzniklo medzi nami akési tajomné dôverné puto. Nechcela som ju opustiť a ani ona mňa. Bola mojím zrkadlom, v ktorom defilovali všetky neúspechy a prehry. Bola mojou pamäťou, záznamom sveta, ktorý prešiel popri mne.

Ale v tú noc sa niečo stalo. Rana začala krvácať a vyvrhovať zo seba všetko zlo. Moje zlo. Bolo to desivé. Chvela som sa. Nedokázala som ovládať svoje zmysly ani telo. Studený pot v smrteľnej úzkosti oblieval moju tvár. Bola som biela. A nepríčetná.

Z posledných síl som sa pozrela do zrkadla a videla svoju dušu. Rozdrásanú a poníženú dušu. Horela a prosila o pomoc. O moju či Božiu?

Nebola som si istá, a tak som sa z posledných síl priblížila k rane a povedala jej: „Odíď! “

Rana mi odpovedala: „Prečo? Veď ma potrebuješ? Keď sa skončí táto noc, budeš do mňa opäť vkladať svoje bolesti. Nemáš ich kam odložiť!“

Zopakovala som jej: „Odíď.“

A v tom okamihu som bola konfrontovaná s celým svojim životom. A údermi a zraneniami. Myslela som, že som už na ne dávno zabudla. Veď sú to roky. A predsa. Kdesi hlboko ukryté, čakali na novú chvíľu, kým opäť ožijú. A ožili. A smiali sa mi, bodali ma, dráždili. Šialene sa predvádzali. Súdili ma, hanili. Bolo isté, že som prehrala. Bola som na kolenách. Pokorená.

Z posledných síl som povedala Bohu: „Prosím, vezmi si tú hroznú ranu! Vezmi si všetky moje bolesti, všetko zlo, ktoré sa napáchala a všetko zlo, ktoré sa ma dotklo. Prosím, odpusť mi a pomôž mi!“

Čas sa spomalil. Necítila som nič. Iba prázdno. Upokojujúce prázdno.  Bola som vyčerpaná a prázdna. Akoby sa odo mňa oddelila časť bytia. A zaspala som.

Ráno bolo tiché a osviežujúce. Voda obmyla moje unavené telo a v tom som uvidela čosi zvláštne. Malú, no presnú – jazvu. Dotkla som sa jej. Bola dokonale zhojená. No bola tam...

Jazva – po rane.

A prišli nové dni, nové súboje s bytím. No každý deň prosím Boha, aby tá jazva – bola posledná!

Komentáre

Článok zatiaľ nikto nekomentoval.

your_ip_is_blacklisted_by sbl.spamhaus.org

Pridajte článok na Facebook | Pridajte článok na vybrali.sme.sk