Riadky bytia
                                 Literárny web Evy Bachletovej

Ľudstvo na kolenách

Prázdne dlane, len tiché obrysy myšlienok, stratené chvíle. Osamelosť bytia uprostred davu. Hlasy, výkriky, obrazy a naša doráňaná myseľ. V priestore ľudské telá, usilujúce o kúsok šťastia. Kúsok radosti a kúsok zabudnutia. Paralyzovaná chvíľa. Popraskané cesty, domy, životy. Stromy, skaly, ohromujúci opar, v ktorom sa stráca naše chvenie. A more, ktoré zápasí s kamením, drví ho, dvíha, vyvrhuje, akoby sa chcelo zbaviť priveľkej záťaže, niečoho cudzorodého. A vlny rozdlávia každú ľudskú stopu, posmešne zmätú všetky minulé okamihy, prítomné i budúce. Divoké pohľady, divoké nádeje. Zopár výletných lodí v malom prístave sa lenivo prevaľuje z boka na bok a láka užiť si slnečného dňa. A nebo je také modré, pokojné, nevinné. Zápas pod ním, akoby sa odohrával, v inom nezávislom čase.

Je čas. Letný, zimný.... Stačí si vybrať a v podstate ani tom nezáleží. Je čas, ktorý nemožno pripodobniť niečomu, čo poznáme, čo sme už okúsili, v čom sme trpeli a z čoho sa poučili. Je čas, ktorý žijeme – prvý raz. Čas, ktorý nám surovo ukazuje nové pravidlá, nové smerovania. Bez príkras, bez ostychu, bez váhania nám vrhá do tváre naše zužujúce sa možnosti a obmedzenia. Sloboda sa prelieva do zotročenia a zotročenie do slobody. Hranice sú také neisté, také nepoznateľné, také neuchopiteľné. Internet je zaplavovaný blikajúcimi tvarmi, ktoré obkresľujú realitu, myslenú, vytvorenú i žitú. Bytie sa zmenilo v zábavnú plastelínu, ktorú ktosi roztopašne či zámerne stíska, formuje, naťahuje a plieska ju o zem a do tvárí nešťastníkov. Nás, obyčajných ľudí. Davu.

Som ti nablízku. Hovorí priateľ, priateľka. Som pri tebe. Áno, na skype, mobile, na maily... Aké vzrušujúce hovoriť s niekým, koho máme radi a kto sa nachádza tisíce kilometrov od nás. Počujeme jeho či jej hlas, snažíme sa vcítiť do zafarbenia počutých viet, a predsa – akoby sme hovorili sami pre seba. V divnej sterilnej bubline. A obraz, vôňa, dotyk? Tie ostávajú zapadnuté v akejsi rokline rozpadnutých spomienok a oslabených túžob.

Nič necítim. Moje srdce je prázdne. Keby bolo aspoň smutné, vedela by som, že ešte niečo cítim. Že... ešte žijem! Naše srdcia sú prázdne. Akoby v ňom znehybneli všetky emócie, všetko čo sme milovali, čo nás tešilo, nadchýňalo, poháňalo. Naše srdcia sú oslabené. Neláskou, zápasmi o prežitie, útokmi zla, šípmi nepochopenia. Naše srdcia umierajú na nedostatok –  blízkosti človeka.

Médiá, knihy, filmy prinášajú čoraz viac analýz o našej rozbitej zneistenej dobe. O tom, ako žijeme, čím žijeme. Deformácie sú zrejmé. A dôsledky? S obavami i strachom ich rozpoznávame, tušíme, vnímame. Sme teda odsúdení na absurdný kolotoč plný napätia či súbojov? Niet východiska? Akejsi záchrannej alternatívy? Sme len loptičkami na svetovom ihrisku dejín, kde rozhodca nepíska? A koľko času ostáva do konca zápasu? Nášho, dejinného?

Nepoznám odpovede. Nepoznám alternatívy. Som si však vedomá, že naše duchovné, emocionálne, fyzické oslabenie môže vždy ktosi využiť – proti nám. A to je fakt, s ktorým už môžeme pracovať. Chceme teda prežiť. Len prežiť? Akosi primálo v porovnaní s veľkými ideálmi humanizmu, kresťanstva, demokracie. Prežiť – ako kto? Ako dôstojný ľudský jedinec, ktorý bol stvorený na Boží obraz, ktorého zachránil Pán Ježiš Kristus a ktorého On opäť vrátil Bohu? Alebo ako zotročený nemysliaci a ubitý dav, ktorý sa dobrovoľne podvolí všetkému – no najmä zlému?

Kde je naša viera, naša nádej, naše poznané pravdy? Kde je Božie slovo, ktoré nám má osvecovať myseľ? Kde sú naše modlitby? Naša sila a naše útočište?

V Žalme 33, 21 sa píše: „Lebo z Neho sa teší naše srdce, veď v Jeho sväté meno dúfame.“  Takmer sa žiada zakričať: „Tešiť sa z Boha? Naplniť Ním naše prázdne srdce? A ako? Ja to nedokážem!“  Nie, to nie je také zložité, ako sa javí. Vari Boh, náš nebeský Trojjediný Boh nevie o našich súženiach a bolestiach? Netrpí vari s nami? A ako! A predsa je to On, ktorý vždy vie potešiť naše srdcia, ktorý dokáže rozprúdiť v nich život a vrátiť nám stratené emócie. Nádej a silu.

Sme na kolenách. Doslova. Ponížení, obnažení, doudieraní. Nešťastní, zmätení, bezmocní. Ľudstvo je na kolenách. A nemusíme ani spomínať prírodné katastrofy, finančné, politické a spoločenské krízy. Ľudstvo je naozaj na kolenách. Či už v značkovom oblečení, alebo v roztrhaných špinavých handrách. Presýtené či podvyživené. Zdravé, choré či umierajúce. Sme jeden celok. Ľudské pokolenie je opäť zrazené k zemi a zradené – vlastnou krvou, človekom.

A čo my veriaci? Ako reagujeme na stav bytia? Snažíme sa v súkromí si vymodliť zamestnanie, partnera, finančné zaistenie, zdravie pre seba a blízkych, ochranu, pomoc, Božie požehnanie? Isteže, o toto všetko máme a smieme na modlitbách Boha prosiť. No myslíme niekedy na modlitbách na skutočné príčiny biedneho stavu ľudstva a bojujeme o to, aby Božie víťazstvo bolo v tomto zápase zrejmé? Modlíme sa za krajiny plné konfliktov, vojnové ohniská, alebo za eticky rozpadnutú globálnu spoločnosť? Modlíme sa za zastavenie novodobého otroctva? Za zvrátenie neslobody, ktorá nás pomaly rozožiera, že si ju ani neuvedomujeme? Za návrat k demokratickým princípom, ktoré napriek praxi, sú stále najlepšou zárukou života spoločnosti? Za prinavrátenie princípov humanizmu a sociálneho cítenia v tom najčistejšom zmysle slova?  Modlime sa za to prosím. A tam, kde stojíme, kde žijeme, kde pracujeme, kde sme sa jednoducho ocitli – hovorme o Bohu, o Kristovi, o biblických pravdách. A najmä konajme ako tí, čo poznali Kristovo dielo, ktorí sa k Nemu deň po dni vracajú a ktorí z Neho čerpajú! Ktorí Boha milujú a milujú človeka! Isteže byť veriacim v reálnom živote, a tak opustiť bezpečné múry domova, znamená ísť do rizík. Rizík súboja so zlom. Možno občas vyhráme, ale aj prehráme. Ale vedzme, že Božie víťazstvo v dobrej spravodlivej veci – je isté. A má svoj vlastný – Boží čas. Želám nám všetkým, aby sme dokázali prijať zodpovednosť za ľudské bytie a mali dosť odvahy a trpezlivosti v nej vytrvať.

Komentáre

Článok zatiaľ nikto nekomentoval.

Pridajte k článku komentár

Comment form



Webová stránka: URL (nepovinné)

Text komentára

Pridajte článok na Facebook | Pridajte článok na vybrali.sme.sk