Priateľstvo. Hodnota. Pojem. Význam. Spojenectvo duší. Spojenectvo sŕdc. Pretínanie času v  rokoch. Spomienky. Torzá chvíľ, ktoré sa zadreli do pamäti a ostali ako mapa, ku ktorej sa vraciame. Pamätáš sa na to, ako...? Fotografie detstva, mladosti, pomyselné albumy, v ktorých si listujeme, keď sa stretneme. S priateľkami, kamarátkami, spolužiačkami, bývalými kolegyňami. Spoločné dospievanie, spoločná zrelosť. Generačné osudy. Generačné víťazstva i prehry. Zážitky a pocity, ktoré patria do našich životov a iba my vieme, čo presne znamenajú.

A chvíle ticha, keď sme sa stratili v súkromnom bytí. Mlčanie, ktoré nás odnieslo do iných súvislostí a citov. A predsa – tieto pauzy v priateľstvách – dnes  už nič neznamenajú. Naše duše sú natoľko zrastené, že im ľudský čas nemôže ublížiť.

Keď som pred niekoľkými rokmi stratila svojich najbližších, poznala som – cenu priateľstva. Dospelého, zrelého priateľstva, ktoré má rozmer rovnocenného partnerstva. Vďaka Pánu Bohu sa mi podarilo oživiť staré kamarátstva z mladosti, ale aj získať nové priateľstvá. Dnes môžem povedať, že moje priateľky sú mojou rodinou. Dokonca jednu z mojich priateliek považujem za sestru, ktorú som nikdy nemala. Navzájom sme sa „adoptovali“.

Niektoré moje kamarátky patria do mojej generácie, iné sú mladšie alebo aj staršie. A predsa si rozumieme. Rešpektujeme sa. Zdieľame svoje osudy, bolesti, ale aj radosti a pracovné úspechy. Potrebujeme sa navzájom, podporujeme sa, pomáhame si a chceme vedieť, či bytosť nám blízka – je v poriadku. Ako sa cíti, či niečo nepotrebuje... A trápime sa, keď počujeme zlé správy. A rovnako sa tešíme z úspechov!

Samozrejme, každá z nás má svoj vlastný príbeh, niektoré z mojich priateliek sú vydaté, majú rodinu. Iné sú slobodné a bezdetné. No napriek tomu, vždy si nájdeme čas – aby sme si vymenili pár slov, alebo sa stretli.

Za moje priateľky sa pravidelne modlím. A viem, že sa modlia aj oni za mňa. S niektorými ma spája spoločné vierovyznanie, ďalšie patria do iných kresťanských cirkví a niektoré sa ku kresťanstvu otvorene nehlásia. No napriek tomu, všetky patria do môjho života a sú pre mňa dôležité.

Žijeme v prítomnosti, ktorá priveľmi rozdelila ľudí, rozdelila osudy, rozdelila názory i profesijné smerovania. A práve preto je potrebné, aby sme pracovali na oživení priateľstiev. Aby sme prelomili izoláciu sŕdc a myslí. Zatelefonovali, napísali mail či poslali sms-ku.  Aby sme odpustili a zabudli na staré previnenia. S vtipom a veľkoryso prehliadali chyby i ľudské omyly. A naučili sa tolerovať nálady, pocity, rozporuplné duševné stavy našich blízkych. Nie sú lepší ani horší ako my. Možno prežívajú zložité životné obdobie a ich prítomnosť na nás môže pôsobiť rušivo. V takej chvíli by sme sa mali riadiť akýmsi vnútorným kompasom. Byť vnímavejší voči signálom, ktoré zachytíme. Nikdy totiž nevieme – či nebude ten posledný.

Hovorievam, že ak mi Boh postaví do cesty nejakého človeka, stávam sa za neho do istej miery zodpovedná. A tak je to aj s priateľstvom. Boh mi dovolil mi, aby som nahliadla do sŕdc ľudských bytostí. A oni – nahliadli do môjho. To je veľký dar, veľké Božie požehnanie a veľká výzva zároveň. Priatelia sú totiž svedkami i zrkadlami nášho života. Raz budú našou pamäťou a my sami budeme chcieť spomínať s nimi na to – ako sme vlastne žili...

Želám nám všetkým, aby sme priateľstvá v našich životoch považovali za niečo mimoriadne. Krásne, cenné, obohacujúce, neopakovateľné. Aby sme z priateľstiev čerpali nádej, lásku, porozumenie a silu. A aby sme sa delili so svojím bytím – bez nároku na odmenu. A zocelili naše priateľstvá modlitbami, trpezlivosťou, humorom, nehou a poznaním.