Dve, tri, štyri srdcia. Naše srdcia. Dôverčivé, snivé, milujúce. Rozožierané prítomnosťou, útekmi, zradami, pádmi a novými výzvami. A v noci – len súdy svedomia. Divné bezmenné chvíle. Analyzujeme v nich bytie. Vlastné tiene. Sklamania a prázdne slová. Milosrdne svitá. Deň má ešte nádej. A my?

Nie, už žiadne slzy. Rany sa hoja, napriek úzkosti a neistote. Drobné víťazstvá, jemné náznaky úsmevu. Účty sú vyrovnané. Moja tvár sa mení. Ale oči nie. Ukrývam v nich všetky zlomené chvíle. Pády a drámy. A predsa ešte niečo cítim. Oslobodenie. Definitívna prítomnosť – ma už nedesí.

Biela ťažká hmota. Zakryla chodníky, strechy a naše rána. Akoby chcela udusiť ľudské ohne. Vášne, nepokoje, boje a prehry. Akoby chcela zatlačiť do zeme všetky vypovedané slová, všetky zrady a všetky nádeje. Akoby nám Boh dával oddychový čas. Prestávku v bytí. Sužujúcom, a predsa farbistom bytí. Akoby nás chcel utíšiť, oddeliť od nekonečných snov. Mrzne. Zima je prudká a presvedčivá. Konáre praskajú ako naše predstavy. A moje roztrhané dlane prosia Boha opäť–  o zmilovanie.

Prisilná káva. Prisilné svetlo. Údery správ. Dušu mám zasypanú balvanmi a v pamäti je priveľa zákrut. Neuvedomené okamihy. Viem, nezasiahla som. Nemala som dosť síl a odvahy zvrátiť daný dej. A nemala som dosť pokory prosiť Boha o pomoc. Omyly a previnenia. Nosíme ich v srdciach, pripomínajú sa nám v nevhodnej chvíli. Chceme byť šťastní. Presiaknutí možnosťami a tvarmi. Láskou a bezpečím. No v závere dňa len prázdna únava. A strach. Či ktosi neodhalí naše tajomstvá...

Starý dubový stôl. Knihy, popísané riadky. Krajinky, grafiky, stopy mora. Tajomstvá ukryté v košíkoch a fotografiách. Vrstvy času. Vrstvy nášho rodu. Radosť i smútok. Naplnené dni. V súkolí  rokov – vidím ich sny. A moje sny. Drobné stopy slúžia ako navigácia. Posúvam sa nimi, ak sa odchýlim, čas ma vráti na štartovaciu čiaru.

Vždy som túžila po poznaní. Bytia. Ľudského určenia. Smerovania sveta. Boh mi daroval poznanie. Je však vykúpené bolesťou, stratou milovaných, stratou sily tela, stratou snov a ambícií. Viem, cez bolesť som uvidela aký je život. Môj život. A pravda je zdrvujúco presná, jasná, dôsledná. Bez alternatív. A bolesť? Tá priteká a odteká. Odnáša staré dni a prináša nové momenty. Kruh sa ešte neuzavrel. Našťastie.

Nechcem zabudnúť. Oddeliť sa od dávna a naivne očakávať zrodenie sna. Nie, potrebujem bytie. Chcem znova roztrhať tmu, priblížiť sa k anonymným tvarom myšlienok. Dotknúť sa zaprášených múrov, obitých schodov, vyblednutých striech. Dotknúť sa šedín mám a otcov, dotknúť sa opustenej dlane. Lebo ony sú dôkazom pretrvávajúceho času. Múdrosti, dôstojnosti a tichej pokory. Ľudskej spolupatričnosti a ľudskej energie. Nie, netúžim po zlovestných prognózach sveta. A nechcem počuť ten zvon beznádeje, ktorými nás bičujú médiá a politici. Nechcem uveriť, že dobro je mŕtve a ľudský rod stratil smer. Nebo je dnes biele, ale už zajtra, už zajtra ho rozbijú lúče! Jasu, novej nádeje a novej Božej milosti.