Zranená zem sa mi díva do očí, dvíham tie staré listy a vráskavé odkazy umierania. Vyberám z nej tŕne – papier, špinu, kov.  Zem sa mi díva  do očí a keď sa jej ľahšie dýcha, tak mi zavonia. Tou mámivou vznešenou vôňou tepla, slnka a dobroty. Och, koľko sme jej dlžní. Vystrašené kvietky sa nedôverčivo obzerajú po mojich rukách a čakajú, že ich pohladím. Odlupujem tie vrstvy vín človeka, ktoré natriasol do hliny a cítim sa usvedčená. Z hriechov, ktoré páchame na Tvojom diele.

Zranená zem plná črepín, ohorkov sa mi díva do očí a ja  ju tíšim a prosím Teba o jej uzdravenie. A Tebe Bože na tej dodriapanej zemi – záleží. Zem je vždy tak nádherne pulzujúca. Mäkká, pôvabná, príťažlivá, hladká a drapľavá. Milujúca. Trpiaca. Odpúšťajúca. Obviňujúca. Dýcha, bdie, ráno ma čaká s rosou a svojimi obyvateľmi. Vonia životom. Milujem zem. Je nádherná.

A nebo je modré, radostné a sýte, hoci púšťa vetrom zabudnutý sneh, zimu a kryštáliky mrazu. A broskyne už majú svoje kvety. I zlatý dážď. A fialky si rozložili svoje obydlie rovno pod mojím oknom. Krehké a žičlivé. Do nádhery vôní pridávajú tú svoju, sladkú a hanblivú. A čierny drozd sa vracia pod náš krík a utvrdzuje ma v tom, že sme mu predsa vytvorili ako-tak znesiteľný domov. Možno nás má aj trochu rád.

A ja sa zabáram do mäkkej hliny a cítim to teplo, ktoré sála z koreňov. Počujem rozhovory Zeme. To drobné šramotenie, ktoré vychádza z jej útrob. Prechádza ním čas, riava chrobače, života, korienkov. Aha, tenká stonka, ktorá sa derie na svetlo, nesie v sebe kód bytia. Zrodu nehy, lupeňov, vôní. Všetko je spojené zákonitosťami Božej ruky. Naozaj majstrovské dielo daroval človeku Boh.

Opäť svitá. Stromy otvárajú svoje lístky, šumia svojím jazykom. Pradivné tajomné slová, ktoré poznajú len staré stromy. Pamätajú mnohé. Božie i ľudské údery. Páľavu slnka. Rany búrok dažďa. Stromy sú ako starí ľudia, starnú zo dňa na deň, ale ich duch sa akoby oslobodzoval od premien času, nálad, zvykov a tradícií. Smejú sa našim výbuchom a kráčajú k Tebe Pane. Ešte ich ťažia unavené nohy, ale ich duša sa už dvíha.

Tento svet je Božia záhrada. A my sme do nej vtrhli. Takmer sme ju celú presadili. Aby bol svet jednoduchší. Účelnejší. A človeku sa žilo ľahšie. Meníme Božie pravidlá. A čistú Božiu záhradu – sme zmenili už tiež...