Päť šípových ruží na stonke, päť dokonalých tónov. Päť ružových ruží mi dýcha do očí. Jedna je ešte ukrytá v puku a chce mi povedať, že život je ako ruža s  tŕňmi, no vie byť krásny.

Ruža vydá vôňu a my si ju zapisujeme do pamäte. Aj naše duše vydávajú vône a stopy. A večnosť všetko značí a všetko vstrebáva. Ale nič sa nestratí. Usycháme, ruža i človek. Farby blednú a výraz elegancie upadá. Ostáva iba tá vôňa. Vo vzduchu, srdci, v pamäti a dotyku.

Sme ako ruže. A predsa sa mi vidia ruže čistejšie ako človek. Človek s počmáraným srdcom, vlečie sa storočiami a dívajú sa do vlastného prázdna. A hľadá. Seba. Kohosi. Nádej. Pochopenie. Účasť. Porozumenie. Teba.

Milovaný, volám k Tebe, ja počmáraný človek, trasúci sa týmto svetom a vlastným výpadkom svedomia. Trasiem sa minulým, prítomným i budúcim. Hrôzou zo seba, myšlienok, túžob a chcení. Trasiem sa v snoch, desím sa svojej pamäte, desím sa svojho tela, svojho zlyhania. Desí ma človek v mojom tele. Ten neznámy tvor, ktorý sa mi prihovára, vnára do srdca, vyplavuje na povrch svoju špinu, zlo, poblúdenie.

A potom sa dívam sa do tváre malého dievčatka. Patrí k rodine utečencov, cudzincov... To dieťa je nádherné. Skrýva v sebe tajomstvo trpkosti a radosti života. Skrze jeho tvár hľadím na milióny ľudí, ktorý majú podobný sen – žiť v slobode. No navždy v nich ostane nekonečný trpký úžas nad svetom. Svetom, ktorý človek rozdelil, potupil a ovládol.

Je neskoro na báseň, ktorá by ospievala ľudskú silu. Znela by falošne. Lebo sila ľudstva sa roztrieštila do hľadania moci, zisku, území profitu. Je neskoro na báseň o ľudskom rode.  Dnes je neskoro na báseň o človeku...