Večer má už zhrbené plecia a straší dažďom. Vietor ohýba brezy. Minúty čakania na kvapky. Je mi sýto. Z dní, sveta, vzruchov. Strácam sa v nich. A vždy odchádzam. Inam. Do dejov a snov. Kúsok po kúsku ich odhaľujem. Mám pocit, akoby som žila v niekoľkých časových pásmach naraz. V niekoľkých generáciách. A predsa sa mi vidí, že je to mojím údelom. Prechádzať sa v čase a neviazať sa k ničomu. Zvláštne. Len čo dačo vo mne dohorí, už vzplanie iné. A ja utekám s tou horiacou fakľou. A srdcom. Som na ceste. K Tebe Bože!

Už šuchocú kvapky a nebo sa blýska. Akoby chcelo rozožať iné svetlá v tme našich želaní. Zvláštne Pane, učíme sa vďaka Tebe – o dobre, zle, svete, Tvojich cestách, a predsa mávame občas pocit, že žijeme v uzavretom čase, z ktorého niet úniku.

Večer je nezvyčajne pokojný, akoby vymeral čas pre tieto riadky. Pre spájanie slov, nádejí, hľadaní. Horia mi oči, ale srdce je pokojné. Utíšil si moje hladiny. A ja Ti volám: Sláva Bože! 

A v inom čase sa rodia listy, deti, kvety. Boh životu dopĺňa stratené. Obmieňa svetu tvár, omladzuje ju, opája ju novým, dychtivým. Staré tône prenecháva gaštanu. V puklinách stromu nám Boh dovolí skryť naše prehry, zlomené ideály, predstavy o sebe. Avšak aj z gaštanu, popadá lístie na jeseň. Ich trpká vôňa patrí k mojím obľúbeným vôňam sveta.

Už hrmí, dážď sa spúšťa do tváre – odhalenej zeme. Obmýva nové rany, lieči staré, zmäkčuje hrôzu a údiv. V daždivom tichu ma nič nebolí. Zabudnuté. Zhasnuté svetlá. Dohorené. Je čas pre nový, ďalší deň, tieň a prácu.

A ja dúfam, že hoci bude nová cesta plná strastí, úskokov, slabosti a zlyhaní duše, skončí sa – v Božej náruči.