Leto už dávno dohorelo a jeseň má svoj vek. Iba mesiac stráži spomienky a uchováva vône jasu. More chladlo a my sme sa doň vnárali, úchytkom poznávajúc, ako sa teplo a sýtosť energie kamsi vytráca. A predsa nás hojdalo, povznášalo a chlácholilo. Pozývalo. Biele, spenené, neskôr modré, sivasté od dažďa, nepokojné od vetra a malých detí, ktoré sa opäť a opäť pokúšali pochytať vlnky a mušle v piesku. Spomínam na trochu unavený augustový večer, keď sme nemo kráčali mestom a vnímali tíchnuce letovisko. A kdesi v diaľke znel z katedrály spev... Znel trochu staro, a pritom milo, dojemne a nežne. Vchádzal do sŕdc, usadil sa tam a potom opäť vzlietol k Bohu. Bol už chladný večer, keď sme odchádzali z bohoslužby utíšení a pokorení.

Ráno bol neurčité, oblačné. Slnko otáľalo a napokon spustilo svoje lúče. A teplo. Cesta bola horúca, nepokojná ako človek, ktorý dychtí po komforte a okamžitej úľave. Okamžitom naplnenom sne. A tak sme šli, míňali tunely, dedinky, stopy. Vracali sa domov. Borovice opäť narástli, potmehúdsky spúšťali svoje pichľavé ihličie na zem a mne sa zachytávali vo vlasoch. Sladká ilúzia oddychu...

 Ako všetko rýchlo dohorelo. Tak ako dohorieva žitie, ktoré náhle vzplanie, omámi svojou silnou žiarou, osvetlí celé veky, potom zapáli iné stohy, a po čase unavene zhasína, dotlie...

Mnohé tvary majú slová. Splývajú s chuťou v duši, inokedy ju osviežia, pofŕkajú svitom. Zatrasú ňou a čakajú na nové spojenie. Slová duše. Zarážajúce je len ticho samoty, človeka zastavuje, desí  zráža zároveň, vbíja sa do srdca. A duša  chce pretaviť ten prázdny priestor, ale je to nemožné. Ticho samoty je desivé. A ja v tej samote prechádzam dňami, ktoré som poznala a ktoré ma naučili mlčať, plakať, dúfať a opäť radovať sa. Napriek všetkému a všetkým. Lebo to ma naučil Boh.