V podvečer ticho mrholilo. Zostala som doma a iba podľa vône som poznala drobný a neoblomný prúd. A v ňom som počítala naše spoločné premárnené minúty.  Život je krátky na nezmysly. Nemožno ho nimi naplniť. A sýtiť sa nimi a sýtiť iných. Lebo napokon prídu zbytočné tiene, ktoré nás usvedčia. Z neuskutočniteľných snov. Viem, že náš čas sa vytráca o čosi rýchlejšie. Pridobre poznáme jeho cenu. To všetko – ostatné zostáva. Život iba mení obsah, výpovednú hodnotu, význam a určenie. Slúži – na výstrahu, poučenie či polepšenie. Či potešenie.

Predieram sa inštinktami, históriou, sebou, fotografiami, dokumentmi jestvovania a žasnem. Kalendár mi ponúka sýtu záhradu. Pohľad na ňu. Cítim tie chladivé svieže steblá, peľ fialových kvetov – narodili sa pre nektár. Cítim tú opojnú sladkosť pokoja, starú tajomnú poznanú chuť raja. Dýcham čoraz prudšie, srdce mi preskakuje, bolí a desí ma – svet. Jeho rytmus vo mne. Skaza a raj. Zlo a dobro. Áno Tebe. Nie Tebe. Áno aj nie. Áno Tebe! Strácanie síl poznať hranice. Koniec. Pád. Bodka. Nie! Boj predsa nekončí. Ešte nie.

Ďalšie správy o pohromách, tajfúnoch, prírodných katastrofách. Sme vydesí tým, ako svet prestáva fungovať, sme vydesení tým, ako málo pre jeho záchranu dokážeme a smieme urobiť. Posúvame sa kamsi, svetom, ktorý si Ty Bože tak nádherne stvoril. A ktorý sme úspešne pokrivili.

Nebo je už sýte nocou. Kdesi sa ligocú Tvoje svetlá. A Tvoje oči hľadia na človeka, hľadia na neho, do jeho tváre, snov a vidín. A my Ťa Bože stále nevidíme!

A predsa si tu, bol si tu, budeš, prídeš, stretáš nás. Vďaka Ti milovaný, že ešte stále máme čas nádeje.