August vždy rozpoznávam podľa oblohy, ktorá je plná oparu. Tichučký závoj padá na stromy a nežne osviežuje naše ranné tváre. Ó Bože, ako zvláštne si usporiadal svet. V jeho mohutnej rozmanitej mnohorakosti je toľko miesta pre úžas, až sa ho bojím vysloviť. A predsa: nádherný svet si stvoril Bože! Tvojím požehnaním svet zosladol do sýteho augustového koláča. Noci sú už chladnejšie, ale aj v nich spieva august. Je to môj mesiac, mesiac sladu, keď dohorieva leto a je čas na oddych.

Hovorí sa, že viera zanecháva srdcia naplnené láskou, nie kamením. A predsa je stále to kamenie viditeľnejšie, hmatateľnejšie. Ľudstvo starne, dotýka sa mnohých poznaní, ale slabne v poznaní radosti. Skutočnej radosti. Z lásky. Blízkosti druhého. Akoby sa nevedelo už z ničoho tešiť. Chvejivo a dychtivo. Detsky. Neskazene.

Milovaný Pane, všetko sa opakuje. Tie isté tvary, nádychy. Život prúdi a do jeho ticha padajú slová, trieštia sa o skalu Tvojho slova. Aby z našich slov neostalo nič. Obloha tmavne. Bledne, ligoce, puchne, vystiera plátna hviezd a ľudia blúdia po oblohe očami. Hľadajú odkazy a znamenia. V noci. Vo dne. Odkazy nového šťastia a novej radosti. Tak choď človek, dívaj sa na oblohu, aby si videl, že posledné miesto odpočinku nie je na cintoríne – ale v nebesách!