Po dvoch knihách – Striptíz mojich pocitov a Štyri roky so slimákom nedávno vydala ďalšiu hlboko úprimnú knihu Riadky bytia. Rozprávali sme sa ňou o jej literárnom aj osobnostnom raste, pocitoch a názoroch, inšpirácii či o neutíchajúcej vnútornej potrebe tvoriť.

Svoju prvú knihu Striptíz mojich pocitov ste napísali ako vysokoškoláčka. Je písaná  denníkovou formou, plná až šokujúco priamych vyznaní, otázok a túžob. Končíte ju pôsobivými slovami: "Dopisujem túto knihu. Môj súkromný očistec. S chuťou dávna na ústach a na jazyku. Cítim vône lások a priznaní. Všetko si pamätám." Ako vnímate po viac ako dvadsiatich rokoch svoj knižný debut?

Môj knižný debut vyšiel v roku 1993, čiže dva roky po ukončení vysokoškolského štúdia. Som rada, že tá knižka vyšla, napokon pri jej zostavovaní som vychádzala zo súkromných poznámok o svojom bytí, čiže z denníka. A pre mnohých mojich rovesníkov je táto knižka akýmsi pripomenutím mladosti a komplikovaného štartu do života po politickom prevrate v roku 1989.

Aj vo vašej doteraz poslednej knižke Riadky bytia píšete o hlboko vnútorných veciach, ktoré zažívate. Čo vás motivuje byť ku čitateľovi tak úprimná? Nemal by si človek niektoré pocity uchovávať vo svojom najhlbšom vnútri, prípadne o nich rozprávať len najlepším priateľom?

Keď som mala asi pätnásť, šestnásť rokov, začala som písať prózu a poéziu. Moja mama bola šokovaná, kde sa to vo mne berie... Myslím si, že každý z nás má na tomto svete svoje určenie. Jedným z mojich poslaní je hovoriť a komentovať život - či už svoj, alebo život našej generácie či život v našej krajine. Samozrejme, rokmi som sa naučila svoju citlivosť voči svetu predsa len trochu korigovať a dnes sa snažím písať tak, aby som čitateľom odovzdala niečo pozitívne. A zároveň, aby som pretlmočila to, čo cítia a prežívajú mnohí z nás. Myslím si, že formou tvorby dokážem niekedy lepšie pomenovať stav sveta a seba, ako v bežnom rozhovore s priateľmi.

Pri čítaní niektorých vašich úvah som sa nevyhol myšlienke, že veľmi citlivo vnímate a negatívne javy nášho sveta, čiastočne sa vzdávate nádeje na veľkú zmenu zlých pomerov a skôr sústreďujete svoje „volanie“ na Boha, život po živote, dokonalejšiu realitu. Súhlasíte s týmto tvrdením?

Ako dvadsaťpäťročná som stala veriacou, hlásim sa k evanjelickej cirkvi a viera naozaj zmenila môj život. To bol najpodstatnejší zlom v mojom živote a ja som konečne našla to, čo som roky hľadala. Áno, moje texty spájam s volaním k Bohu a po Bohu. Záleží mi na tom, aby som prebudila u ľudí záujem o Boha, o vyššie duchovné princípy. Záleží mi na tom, aby ľudia boli zmierení s Bohom, boli spasení a mali nádej večného života. Tým sú moje texty aj skrytou či otvorenou misiou. Musím však povedať, že aj keď komentujem negatívny stav ľudstva, som presvedčená že svet je stále plný dobrých ľudí, ktorí majú dobré, otvorené srdcia a sú vyslancami nebies.

V čom sa zmenila vášnivá autorka Striptízu mojich pocitov počas cesty k Riadkom bytia - z hľadiska literárneho a z pohľadu vývoja osobnosti?

Myslím si, že som ostala verná istej forme vyjadrovania – spájam poéziu s prózou aj v úvahách či esejach. A dúfam, že som „trochu“ aj dozrela, som menej kritická voči rôznym ľudským prejavom a menej sa sústreďujem na malicherné skutočnosti. Teší ma, že v zahraničí sa tím jazykovedcov zaoberá aj mojou literárnou tvorbou – v jazykovednom periodiku v Nemecku vyšli viaceré štúdie, ktoré hodnotia stupeň kreativity a úroveň mojich jazykových prostriedkov v textoch. Tiež sa v Českej republike pripravuje publikácia, kde bude na veľkej ploche hodnotená práve moja tvorba. Myslím si, že toto ocenenie je to najlepšie, aké som mohla dosiahnuť.

Vaša prvá kniha a nedávno vydané Riadky bytia majú podľa mňa hlboký jednotiaci motív, ktorým je túžba. Po domove, blízkych ľuďoch, láske, Bohu. Kedy bývate šťastná, čo považujete za šťastie?

Šťastná som, keď mám pri sebe ľudí, ktorých mám rada a ktorí majú radi mňa. Keď som zdravá a môžem byť užitočná Bohu a svetu. Životné okolnosti ma naučili veľkej pokore voči každodennosti a naučili ma vážiť si chvíle radosti, uvoľnenia, pokoja. A samozrejme, šťastná som keď môžem písať a pracovať na niečom, čo má nadčasový význam.

Okrem troch knižných próz (Striptíz mojich pocitov, Štyri roky so slimákom, Riadky bytia) ste publikovali desiatky poetických útvarov, reflexií, esejí, zamyslení. Čo z vašej tvorby si najviac ceníte a prečo?

Predovšetkým som vďačná za príležitosti, ktoré sa mi dostali – že som svoje texty mohla publikovať a zverejňovať. Vďaka nim som sa aj literárne a profesijne posúvala. Za každým textom, ktorý nájdete napríklad v Riadkoch bytia, je istá emócia, zážitok, skúsenosť. Nedokážem písať o tom, čomu nerozumiem, čo som neprecítila, čomu nedôverujem. Chcem byť autentická vo svojich výpovediach. Či už sú to úvahy, alebo poézia. Keď som počas minulého leta zostavovala knižku Riadky bytia, tak som v podstate nanovo „prežila“ všetky texty a emócie opäť. Bolo to veľmi poučné zistenie a zároveň aj veľmi psychicky namáhavé.

Aký je pre vás rozdiel vo vyjadrovaní prostredníctvom poézie a prózy? Čo sa musí vo vás odohrávať, aby ste napísali báseň - musí ísť o silný impulz, alebo sa čisto racionálne rozhodnete, že idete napísať niečo poetické a „pustíte sa do toho“?

Mnoho úvah, esejí vzniklo „akoby“ na objednávku. Dostala som témy, na ktoré som mala reagovať, a to sa mi páčilo. Dokonca aj niektoré básne som tak napísala. Iné texty vznikali ako súkromný komentár. Každý tvorivý človek potrebuje impulzy. Pozitívne či negatívne. Ale nemožno vždy čakať na „múzu“, že priletí a pošepká dačo zázračné umelcovi do ucha. Tvoriť treba priebežne a v tom je pre umelca dôležitá istá sebadisciplína. A viem aj to, že ak dlhšie nepíšem, moja duša aj mozog protestujú.

Máte profesionálne PR a snažíte sa prostredníctvom tvorby aj finančne si prilepšiť?

S formami „PR“ som sa začala kamarátiť viac ako pred dvanástimi rokmi, keď som začala pracovať v prostredí evanjelickej cirkvi, kde som mala na starosti mediálnu komunikáciu. Táto pozícia ma naučila komunikovať s médiami a verejnosťou, komunikovať mediálne obsahy cirkvi. Čiže toto bola moja škola a počas ďalších rokov pokračujem v tejto forme komunikácie, keďže som propagovala množstvo kresťanských a umeleckých projektov (napr. duchovné opery Víťazoslava Kubičku), ako aj programov a podujatí z prostredia univerzity. Samozrejme, je príjemné mať niekoho kto vám urobí „PR“, ale mňa život vedie inak. O vlastnú propagáciu sa starám sama a myslím si, že v rámci nekomerčných projektov, ktoré robím, je to úspech. A či si dokážem prostredníctvom tvorby zarobiť? Úprimne ste ma pobavili. Keďže je moja tvorba duchovná, filozofická, a teda nekomerčná, tak sú moje honoráre naozaj veľmi symbolické alebo žiadne. Robiť biznis na Božích veciach – to naozaj nie je môj štýl!

Ktorá Eva Bachletová je reálnejšia a autentickejšia: tá, ktorá na univerzite pracuje so študentmi, rieši odborné otázky, manažuje; alebo tá, ktorú máme možnosť vnímať cez hlboko osobné eseje, úvahy, poéziu a celkovo literárnu tvorbu?

Ťažko povedať, kedy som to naozaj ja. (úsmev) Ale vážne. Potrebujem aj istú dynamiku vo svojom živote, no rovnako potrebujem aj pokoj, aby som mohla tvoriť. Všetko so všetkým súvisí. No fakt je, že to čo po mne ostane ako nejaká stopa – spomienka, je najmä dielo, ktoré som vytvorila. Či už ako publicistka, esejistka, poetka.

„Sme ako ruže. /.../ Aj naše duše vydávajú vône a stopy,“ píšete v mojej najobľúbenejšej reflexii „Je neskoro na báseň“ v knihe Riadky bytia. Akú vôňu a stopy podľa vás zanechávajú súčasní slovenskí autori a špeciálne autori poézie? Nezažívame na Slovensku či vo svete krízu tvorby, keďže minimálne na našom trhu neregistrujem veľkých a uznávaných mladých básnikov, ako kedysi bol Ján Smrek, Ivan Krasko a podobne?

Poézia je skratka múdrosti. Je to poznanie, ktoré sa autorovi dostane alebo nedostane. Niekto potrebuje na vyjadrenie veľa slov, niekto menej. Nemyslím si, že je to s našou poéziou také biedne, len je priveľa slov na výber... Sme priveľmi zahltení informáciami a textami. Ale ja mám napríklad rada z básnikov napríklad Charlesa Bukowskeho, alebo Miroslava Váleka, ale aj staršiu literárnu generáciu básnikov. A mám rada tvorbu náboženskej poetky Zlatice Oravcovej, už nežijúcej evanjelickej farárky. Dnes je mnoho autorov, ktorí dobre píšu, len nemajú to známe „PR“, aby sa svet o nich dozvedel.

Pôsobíte na Katedre žurnalistiky  FiF UK a máte za sebou prácu vo viacerých médiách. Keby ste sa mohli bez ohľadu na financie či iné okolnosti slobodne rozhodnúť, boli by ste radšej učiteľka/pedagogička; žurnalistka alebo spisovateľka?

Bolo by skvelé, ak by som mala istotu lepšieho finančného ohodnotenia ako pedagogičky. Ale v to už naozaj nedúfam. Vždy som chcela písať, tvoriť a pracovať v nejakom vydavateľstve. Slovom, pracovať s knihami. Uvidíme, aké má Pán Boh so mnou ešte plány.

Ako vnímate vašu budúcnosť z hľadiska literárnej tvorby?

V súčasnosti sa snažím prezentovať svoju novú knihu medzi čitateľmi, čo je výborná životná skúsenosť. Ostatné je na Božej milosti. Dúfam, že ešte budem mať príležitosť niečo povedať svetu a nezáleží na forme. Rada by som vydala básnickú zbierku, keďže moje verše sú „roztratené“ v rôznych periodikách. A dúfam, že rozšírim aj fejtónovú tvorbu, pretože humor používam ako ventil, ako formu sebairónie. Smútku je na tomto svete priveľa, ľudí treba aj trošku pobaviť. Samozrejme, nie na úrovni „reality show“ a inej prostoduchej zábavy.

A som tiež vďačná Bohu za to, že som mohla aspoň časť tvorby sústrediť na môj literárny web (evabachletova.sk) s rovnomenným názvom ako moja kniha – Riadky bytia. Lebo moje bytie sa naozaj nachádza v riadkoch, ktoré posielam čitateľom, poslucháčom ako odkaz, posolstvo a pozdrav.

Michal Magušin