Dnes myslím na mojich priateľov, na ich tváre, na ich lásku, na ich záujem o mňa. A myslím na ich starosti, na ich úspechy. A obdivujem ich vnútornú silu, s ktorou vchádzajú do nových dní, aby ich prežili čo najlepšie. Občas majú moji priatelia unavené oči. A predsa v ich očiach vždy rozpoznávam záblesk života, citu, nehy, žartu a novej energie.

Vraví sa, že oči sú oknom do duše. Ja si skôr myslím, že oči sú zrkadlom srdca. Našich úmyslov, našich želaní, našej lásky či nenávisti voči svetu a človeku. Niekedy je nám ťažko hľadieť do očí, ktoré sú kruté, ktoré klamú, alebo čosi len predstierajú. A s tým pohľadom sa žije naozaj ťažko.

No dnes myslím na mojich priateľov, ktorí dokážu svojimi očami rozjasniť prítomnosť. Nezištne rozdávajú svoju pomoc iným. Delia sa so skúsenosťami, životnou múdrosťou, odvahou, nádejou, schopnosťou načúvať. A ja som za nich Bohu vďačná.

Naša súčasnosť často vytvára len akýsi obraz neživej kulisy. Všetky predmety, ktoré nám patria, sú len zónou rekvizít, ktoré uviazli v našom priestore a čase. Nehovorím, mnohé z nich sú krásne a cenné. No, ak sa ich nedotýka človek – sú bez života.

A tak je to aj s našimi dňami. Ak sa nemôžeme podeliť o svoj úspech či neúspech s niekým blízkym, tak je aj náš deň – bez života.

Želám vám, aby ste sa vždy mohli podeliť so svojimi pocitmi s priateľmi, blízkymi, aby vaše srdcia mali jednoducho – tú správnu láskavú ozvenu.