Máte radi ľudí? Možno by ste dnes takúto otázku ani nečakali. Akosi automaticky sme presvedčení o tom, že ľudia nás majú – musia mať radi. Lebo sme zdraví, lebo patríme do rodiny, lebo sme pekní, lebo sme úspešní, lebo o niečom dôležitom rozhodujeme, lebo nás svet potrebuje. Jednoducho sme presvedčení o tom, že ostatní ľudia nás musia mať radi.

A čo my? Koho máme naozaj radi? Deti, vnúčatá, najbližších, priateľov. Áno, to je samozrejmé. A čo ostatní, ktorí nepatria možno ani do našej sociálnej, profesionálnej či záujmovej vrstvy. Máme radi týchto ľudí?

Isteže nie je jednoduché mať niekoho rád, kto je nám nesympatický, kto vyznáva iné hodnoty ako my, kto sa nespráva podľa našich pravidiel a zásad. No napriek tomu, je to vždy výzva. Výzva k tomu, aby sme sa pokúsili vnímať človeka so všetkými jeho kladmi i zápormi. Aby sme vnímali a prijímali človeka ako krehkú bytosť, ktorá rovnako ako my – zápasí so životom a zápasí možno aj s nami...

Ľudské dejiny sprevádzajú rôzne súdy, úsudky, ale aj predsudky. A to tie najprimitívnejšie. A najprízemnejšie. Žiaľ, žijeme v dobe, ktorá je svojou rýchlosťou priam predurčená k vynášaniu súdov nad človekom, ktorého nepoznáme. A nezáleží na tom, či jeho tvár nájdeme medzi celebritami, alebo za pokladňou v supermarkete. Akosi sme si zvykli súdiť každého a za každých okolností. Občas mám pocit, že žijeme vo verejnej súdnej sieni. A tie naše rozsudky sú právoplatné a neodvolateľné!

Pri svojej profesii sa učím každý deň – mať rada ľudí. Akceptovať ich zvláštnosti, osobitosti a povedzme rovno – aj výstrelky či výstrednosti. Väčšinou sa za extrémnymi vonkajšími prejavmi skrýva ktosi iný. Ktosi, kto má za sebou neľahké detstvo, deformovanú výchovu, zdravotné, psychické či finančné problémy. Je to možno bytosť, ktorá dozrieva sama – bez opory, spätného zrkadla či láskavej náruče.

Vo svojej rannej mladosti som bývala veľmi kritická voči všetkému a všetkým. Dnes viem, že som sa hlboko mýlila. Moja pýcha bola zlomená a život ma priviedol k pokore a uznaniu, že pravda o človeku má mnoho podôb.

V tomto kontexte by sme mali pamätať na to, ako sa Boh správa ku nám – ľuďom. Ako sa správa k človeku a ľudskému rodu počas celej jeho histórie. Mali sme sa rozpamätať na všetky Božie zásahy, ktoré Boh vykonal v prospech človeka. A mali by sme si byť vedomí Kristovej obete, ktorou zaplatil za naše viny, za naše ľudské nedokonalosti a prečiny. Boh vie, že sme nedokonalí, no napriek tomu, mala a má Jeho láska voči nám reálnu podobu.

Nie sme predsa viac ako Boh, tak prečo sa nedokážeme mať radi navzájom? Naša neschopnosť milovať vlastný ľudský rod – zraňuje nielen naše, ale aj Božie srdce.  Myslíme na to aj dnes, keď budeme v práci, na cestách alebo v bezpečí domova. Láska je totiž energia a výsada, ktorá má vyššiu moc ako všetky zisky sveta.

O láske sa píše v Biblii, o láske sa píšu knihy, o láske sa nakrúcajú filmy. No čítať a písať o láske – naozaj nestačí. Želám vám, aby ste dnes zažili okamih, keď sa vo vás prebudí schopnosť milovať a prijať cit, ktorý sa vo vás zrodí. A buďte vďační Bohu, ak vaše vyznanie lásky – nájde svojho adresáta.