Prihorúce leto, priťažká jeseň. Rok dotlieva. A ja sledujem tváre na bilboardoch, v reklamách, v televíznom spravodajstve. Tváre – sebaisté, dôveryhodné, presvedčivé, nástojčivé, beztvaré, no vždy verné svojim predstaveným a predstavám. Sú bez lesku, bez nádychu priateľstva a ľudskosti. Tváre majú aj vlastný slovník, trochu pripomína karaoke bez hudby. No vždy je použiteľný znova a znova po úspešnej recyklácií v médiách. A moje súkromné slová sú náhle zbytočné. Uzamkla som ich teda do srdca. Do duše. A tam čakajú, kým nájdem odvahu – ich vysloviť.

Tak veľmi by som chcela roztvoriť nové riadky, preskočiť múr divného času, rozprúdiť energiu pomalého žitia. A spáliť tie spráchnivené handry myšlienok, ktoré sa na mňa nalepili z toľkých zbytočných slov. A výkrikov a súbojov a príkazov a prísľubov. Zbytočných slov tvárí, ktorým sa nútene koríme a ktoré nenútene pokorujú nás... Aké ironické a pravdivé – stručne – dobre načasované...

Toto nie je môj čas, čas pre boje, čas pre stratégie, čas pre mocných. Môj čas je slovo. Vtkané, zašité, vpité, vnorené – do viet. Do riadkov. To je môj svet.

Je ráno. Mrazivé, tiché, bledé, plné vôní a odchádzajúceho času. Listov, zelene, muškátov. A mne náhle ubudli roky a cítim v srdci nedočkavé krásne chvenie z nádeje, že sa čosi neuveriteľné a zázračne stane. Dnes je deň nádeje. Včera mi žehnali ľudské ruky. Žehnal ma nimi Boh. A ja som vedela, že nebesá mi opäť patria a ja patrím im. Dnes je deň nádeje. A ja si ho nenávisťou kolujúcou v pozemskom bytí – jednoducho nepokazím.

Na schodíkoch vynovenej budovy sedia mladé duše. Ticho a nežne sa objímajú. Čosi si šepkajú, kým sa rozlúčia. No vidím aj iné duše. Starnúce, milé, pokojné a pokorné. V očiach majú tichý súzvuk a keď sa obzriem za nimi – prstami udierajú do rytmu swingu. A veselo hompáľajú nohami. Ich láska je dojemná. Starnúce duše sú jednoducho „in“!

Naše bytie je bizarné. Rovnako ako naše plány a ciele. A my sa občas smejeme nad našimi blízkymi, nad okolím, nad sebou. A myslím si, že Boh sa veľmi často – smeje nad nami.

Náš pokrútený život nemožno vždy brať tak vážne. Napokon dni i noci sú prikrátke, aby trápenie ľudstva zamestnávalo celý vesmír. Usmejte sa vážení, svaly na tvári a duši potrebujú pohyb!

Nie, dnes nebudem patetická. Starý kalendár čoskoro nahradia nové dátumy. A bankový účet vyprázdnia nové platby. Čas je veličina, s ktorou treba rátať. A predsa, je to pomôcka pre náš nedokonalý ľudský svet. Sme vybičovaní očakávaniami nových dní. Akoby tie staré – nič neznamenali. Akoby sa v jeden deň mal zmeniť chod celej zemegule. Aké naivné a nedôstojné mysle človeka. Boh predsa drží v rukách všetky naše časy. Bez ohľadu na súkromné pocity, obavy, straty, zúfalstvo, bolesť či chorobu. Boh drží v ruke aj môj čas. Moju dušu, moju myseľ, moje telo. A ja viem, že ma nikdy neopustí. A ja za to Bohu vrúcne ďakujem. Amen.