Slnečno, bez oblakov, zima premenená v jar. Splývajúce dni.  Svet bez energie. Ulice sú prázdne, bez signálov krokov. No nová moc sa už zrodila. Potichu. Bez veľkých giest a bilboardov. Nesieme ju na ramenách, ani o tom nevieme. Prihovára sa nám ďalší hlas. Rozpráva príbehy, ktoré sa nikdy nestali a ani nikdy nestanú. Všetci to vieme. A všetci mlčíme.

A uprostred smetiska na sídliskovom trávniku – nové kvety jari. Symbol života. Alebo aspoň jeho náznak. Privykli sme si na smetisko v našich životoch. Polámané konáre snov, hrdzavejúce spomienky, stratené chvíle, rozbité dlane. Žijeme. Či sa skôr predierame dňami, ktoré nás otupujú. A médiá ohlasujú nové katastrofy, reálne i fiktívne. Už ich ani nevládzeme selektovať a analyzovať. Iba na ne hľadíme a veríme, že sa nás sa zlo nedotýka. Nedokážeme plakať a nedokážeme ani bojovať. Už dávno žijeme v mikrosvetoch, nad ktorými máme ešte kontrolu, alebo aspoň v to dúfame. A dobro? Prečo ho necítime? Prečo ho netlmočíme? Akoby nás citová vyprahnutosť odpojila od bytia, od jeho nádherného pulzu, od ducha Stvoriteľa, od Jeho rúk.

A na stole v pracovni dohárajúce vianočné ruže. Červená farba ma vždy rozveselí. No dnes odchádzajúce kvety symbolizujú čosi iné. Ešte stále vzdorujú svojmu vymeranému času, ešte stále sú tu a pomáhajú mi oživiť v pamäti vlastný život. Jeho tempo a rýchlosť, ktorú som vždy milovala. Dni, ktoré som budovala a ktoré ma niesli k víťazstvám a radosti. Dni, kedy moje srdce bilo rýchlejšie a ponáhľalo sa naplniť poslanie, ktoré mi bolo zverené. Dnes je môj medzičas iný. Komornejší, pomalší, opatrnejší. A predsa viem, že boj sa ešte neskončil. Môj vlastný, súkromný súboj s bytím, ktoré mi bolo vnútené. Pre ktoré som sa nerozhodla. A preto sa teším na chvíľu, ktorá priletí ako iskra a v nej zhorí – tento váhavý medzičas.

Drobnosti. Zdedené obrázky, fotografie času, zábavné figúrky z detstva. A na popraskanom dubovom stole nové knihy, nové úlohy. Nič sa nezmenilo. Iba sa vymenili tváre v mojom živote. No dnes – sú mi ľahostajné. Nepatrím im. A oni nepatria ku mne. Iba popri sebe v trpkom súhlase existujeme. Hráme hru komunikácie a spolupráce. Aké bizarné a aké pravdivé. Možno by som mala skríknuť, aby som prerušila toto útrpné súžitie. No viem, že by to bolo zbytočné. Hra pokračuje a naša zbabelosť – tiež.

Mám rada ľudí s odvahou. Božou odvahou. A Božou múdrosťou. A viem aj to, že mnohí na svoju životnú úlohu čakajú desaťročia. Či skôr ich na to pripravuje Boh. Kiežby sa mi dostalo milosti, aby som sa svojej veľkej chvíle – dočkala. Azda som zatiaľ v poradí. Tak teda nezavesujem linku bytia a čakám...

A vo večernom tichu – akési chvenie. Listujem v telefónnom adresári a premýšľam nad mojimi blízkymi. Niektorí sa odmlčali, iní stratili vo vlastnom – medzičase, iní stúpajú alebo tancujú po klzkých kameňoch. A ja dúfam, že v tých nekonečných variáciách dní a nocí – sú aspoň chvíľami šťastní.

S pribúdajúcimi rokmi často premýšľam nad kontextom našich životov. A akosi menej náhlivo vynášam rozsudky. Definitívne bodky rozhodnutí totiž neexistujú. Iba predznamenávajú osudy nových generácií. Ako veľmi by sme chceli uchopiť dané momenty a zakonzervovať ich, aby sa nestratili. No stačí jeden pohľad do zrkadla a nezdržím sa smiechu. Neostáva nič iné, len sa naučiť žiť s novými limitmi. A novým poznaním – o sebe samom.