Riadky bytia
                                 Literárny web Evy Bachletovej

Formovanie náročného publika – prežitok či nevyhnutnosť?

In: Otázky žurnalistiky, r. XLIX, č. 3-4 (2006), s. 274-276

Odznelo na vedeckej konferencii Média a spoločnosť DNES, 22. 11. 2006, Dom novinárov, Bratislava

Je ráno. Prepínam rozhlasové stanice. Hudba, občas hovorené slovo. Kúsky optimizmu. Hraného či úprimného. Zaliečavý hlas moderátora, strojene veselý tón moderátorky. Najnovší hit. Zabávači sa menia v moderátorov, moderátori v zabávačov. A redaktori sú len neosobní doručovatelia informačných podkladov. Posúvam sa od stanice k stanici a po chvíli mám dojem, akoby som počúvala jedno, a to isté rádio. Ten istý hlas, tie isté slová... Predsa len na natrafím na o čosi spoločensky závažnejšiu tému v podobe SMS fóra či ankety a postupne sa preberám do dňa. Avšak o pár minút si na tému ankety vôbec nespomeniem. Možno je to vinou toho, že kofeín ma ešte dostatočne nezobudil, alebo obsah ranného vysielania bol natoľko triviálny, že sa zmenil iba v hlúčik zvukov, ktoré prešumeli popri mne. Do práce ma napokon vystroja správy a ja som konečne „v obraze“.

Počas dňa sa preklikávam pomedzi webové stránky denníkov, zisťujem novinky sveta, surfujem po ďalších a ďalších portáloch novín, magazínov, rádií, televízií, agentúr a hľadám čosi – čo má viac než informačnú hodnotu. Občas mám šťastie, občas nie. Prostredníctvom internetu mám svet na dlani. A predsa – nemám. Súvisí to asi s tým, čo, kto a kde ponúka. A najmä, aké priority pri tom volí. Je to záležitosť rozhodnutí vydavateľov, prevádzkovateľov portálov, ale aj samotných autorov, webeditorov. Zároveň je to vizitka ich úrovne myslenia, úrovne interpretácie diania, úrovne ich schopností analyzovať poznanie a predostrieť ho čitateľom, návštevníkom portálov.

Je podvečer, vraciam sa domov. Narýchlo si prezriem na internete ponuku programov jednotlivých okruhov –  presnejšie rádií Slovenského rozhlasu, dačo si vyberiem a potom vyskúšam šťastie na televíznych kanáloch. Kvalitnejšie či povrchnejšie spravodajstvo striedajú komerčne úspešné či menej úspešné tituly a seriály, ktoré v pravidelnom rytme dopĺňajú prostoduché reality show a zábavné programy. Kdesi sa občas zjaví diskusná relácia, čosi ako politický box, alebo nejaký dokument. A to je všetko z produkcie slovenských TV staníc.  Žiaden záznam divadelnej hry či opery, žiaden prenos koncertu vážnej hudby, alebo profil súčasných umelcov či magazín o kultúre.

Je neskorý večer, môžem si teda vziať knižku, prelistovať literárne periodikum, pustiť si CD, DVD, alebo si čosi kvalitné  stiahnuť z netu, aby som si zasýtila ducha. Môžem sa preklikať na domáce a zahraničné portály o filmoch, médiách, literatúre, filozofii, kultúre... Môžem. Lebo viem, že ešte čosi ako pridanú hodnotu ku všednému prežitiu – potrebujem. Ale koľkí tento cit už stratili.... Alebo v nich postupne a beznádejne odumiera.

Jedno židovské príslovie hovorí: „Táto generácia má psiu papuľu.“ A ja nie som si istá, či je sa to netýka len jednej generácie na Slovensku. Výpadok myslenia, výpadok poznania, výpadok múdrosti, výpadok kultúrnosti je jav, ktorý nás sprevádza. Zjavne i nebadane. Úmyselne i ako sekundárny dôsledok zrýchleného bytia, nezvládnutia nástupu dramatických spoločenských, ekonomických a politických premien. Nezvládnutia civilizácie. Novodobých technológií.

Často počujeme a nielen v médiách – nie je dopyt, nie je ani ponuka. Ľud sa chce baviť, ľud chce bulvár. Iné mu netreba! A na iné ani niet peňazí. Avšak tí, ktorým bolo zverené spravovanie vecí verejných, sú zodpovední za vytváranie ponúk, ktoré majú svoju kultúrnu, filozofickú, umeleckú, slovom spoločensky nadčasovú hodnotu. Hovorím o ponuke  programov, hudobných, slovných, výtvarných, filmových diel, literárnych textov, relácií, ktoré v dobrom slova zmysle dvíhajú, kultivujú národ, národnosť, etnikum, ľudského ducha. Avšak, čo ak tí, ktorým bolo zverené spravovanie vecí verejných – politici a ich úradníci, tento cit pre normy kultúry už nemajú? Akoby potom mohli zaručiť, že spoločnosť bude vedená ku kultúre a kultúrnosti. K tomu, aby sa naše duše sýtili hlbším poznaním, hľadaním pravdy, prenikaním do podstaty dejín, do podstaty samotného života. Veď čím by sme boli bez geniálnych duchov svetových dejín? A dnes sme na Slovensku schopní dary umenia, dary kultúry, dary ľudského génia tupo, neohrabane a úplne bez rozpakov ignorovať. Odsúvať. Nechápať a nevytvárať príležitosti, aby boli nanovo objavené, sprístupnené, interpretované a zároveň, aby noví nositelia tvorivosti, umenia boli v spoločnosti poznaní. Ako osobnosti s istou vážnosťou. A nie ako médiami vytvorené celebritky.

Strata jemnosti ducha, znecitlivenie, hrubosť srdca a jazyka, arogantnosť, vulgárnosť, provinčnosť. Uspokojenie sa s priemernosťou, povrchnosťou, preferovanie prízemnosti, prostoduchosti –  to je naša slovenská mediálna prítomnosť.

Keď som premýšľala nad názvom svojho príspevku, pôvodne som ho chcela nazvať elitní novinári, elitné publikum. Potom som sa však zarazila. Elitní novinári? Kto je to? Kto tvorí túto elitu novinárskeho myslenia dnes u nás? Aké osobnosti? Vedeli by ste niekoho vymenovať? A keby aj, sú títo novinári natoľko obdarení umom, jasnozrivým videním sveta a jeho súvislostí, hlbokou múdrosťou, ľudskou zrelosťou, aby dokázali prežiariť, osvietiť, prebudiť svojich čitateľov, divákov, poslucháčov? Túžia po tom? Zápasia o to? Bojujú o svoju pravdu napriek zlomeninám v duši a ohrozeniu svojho profesionálneho bytia? A napokon, je im to dovolené? 

Elitné publikum. Kto ho tvorí? Intelektuáli, ľudia s vysokoškolským vzdelaním? Pedagógovia? Manažéri? Politici? Nie, náročné publikum je predsa výberom zo všetkých skupín obyvateľstva. Bez rozdielu pohlavia, pôvodu, bez ohľadu na príslušnosť k národu, národnosti či etniku. Sú to jednotlivci, ktorí majú potrebu poznať, poznávať, vzdelávať sa, rozvíjať, rásť, majú cit pre etiku, estetiku, majú iné rozmery videnia. Majú vkus a rozumejú náročnejším žánrom, prejavom, útvarom, druhom. Hudobným, literárnym, výtvarným, divadelným, filmovým, televíznym. A práve títo jednotlivci, ktorí tvoria elitné publikum, majú, môžu a musia ovplyvňovať ďalších. Práve oni  môžu pomôcť rozbíjať kultúrne nevedomie, otesávať zhrubnuté tvary ducha dnešného človeka. Budovať nové a rozvíjať staré kultúrne tradície, európske, svetové i tie domáce. Udržovať mnohorakosť výberu.

Je 17 rokov po 17. novembri. Svet v našej krajine je bohatší. Ponuka v obchodoch priam  neprekonateľná. Nie div, že nákupné domy sa stali kultúrnymi mekkami, kam chodia naši obyvatelia obdivovať tvary a farby, vône a chute. Sýtiť si tým svoje oči, aj svoje duše. Žiť „kultúrne“. Áno, slovenský svet po 17 rokoch je slobodnejší, spokojnejší, civilizovanejší, rozmanitejší, jazykovo vybavenejší, otvorenejší, tolerantnejší, ale uponáhľanejší, obsypaný informáciami, zaplavený reklamami na spotrebu a životný štýl. Zdá  sa, že je plnší na vnemy. Ale plnosť nášho sveta je akoby nafúknutá. Vo vnútri je dutá. A už dnes vydáva svoje dunivé zvuky v podobe chudobnejšieho vyjadrovania sa, splošteného vnímania reality, strácania miery pre dobré, ušľachtilé, krásne, vkusné, dôstojné, vážne bytie, ale aj prekvapivé, nové videnie a stvárňovanie.

Mohli by sme  uvádzať príklady z okolitých krajín, ktoré v Európe prešli podobnou cestou po roku 1989, alebo si svoj slobodný príbeh žijú viac ako pol storočie. Mohli by sme citovať zákony, smernice, štúdie o úlohe a poslaní verejnoprávnych médií, alebo službe verejnosti. Mohli by sme neúnavne, znova a znova poukazovať na zákony o STV a SRo z roku 2003 a ich definície služby verejnosti. Mohli by sme poukázať na príklady elektronických médií, ktoré sa v zahraničí špecializujú na vysielanie len z oblasti vážneho umenia. Mohli...  Avšak, zmenilo by sa tým niečo? Vrátila by sa potreba umenia do spoločnosti, a to aj prostredníctvom médií?

Rozhodol by sa napríklad Slovenský rozhlas vytvoriť internetové rozhlasové vysielanie, ktoré by ponúkalo vážnu hudbu, tak, ako to ponúka Český rozhlas – stanica D-dur? Zvýšila by sa produkcia Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, nahrávky a ich premiérovosť v rozhlasovom vysielaní? Rozhodla by sa Slovenská televízia konečne vysielať, a to nielen na Dvojke, koncerty vážnej hudby, divadelné inscenácie, operu či predstavenie baletu? Pribudlo by podcastové televízne či rozhlasové vysielanie práve z týchto náročných žánrov a foriem? Zmení niečo digitalizácia?

Aké je teda formovanie náročného publika dnes? V spoločnosti sa čoraz viac udomácňuje tvrdenie, že médiá majú len informovať a zabávať. Komerčné médiá možno. Avšak tento proces zábavy – pobavenia, bavenia, sa čoraz viac prenáša aj do spoločenskej normy.  Nedávno som sa zúčastnila odovzdávania ocenení v oblasti kvality – manažérom, vedcom, podnikom, firmám i novinárom. Šokovalo ma, že slávnosť za účasti prezidenta republiky na Bratislavskom hrade bola moderovaná v ľahkom štýle firemnej párty. V okamihu zmizla akákoľvek dôstojnosť a vážnosť. Ale aj úcta voči ľudskej práci a ľudskému umu. Akoby sme všetko museli zľahčiť, do všetkého vniesť silený humor a aj posmech. Nechýbal ani umelecký program. Známy operný spevák nás osviežil populárnou opernou áriou a publikum začalo tlieskať do rytmu! Presne ako na dedinskej zábave! V tom momente som si s hrôzou uvedomila, v akom kritickom stave sa nachádza kultúrnosť nášho národa.

Vrátim sa však k úlohe či poslaniu médií. Takmer sa bojím vysloviť, že médiá by mali svojich čitateľov, poslucháčov, divákov aj vychovávať, formovať, kultivovať. Potichu teda dodám, že aspoň tie verejnoprávne. Mali by prinášať nové poznatky v súvislostiach, nabádať k premýšľaniu, inšpirovať. Prebúdzať a rozvíjať predstavivosť, abstraktné myslenie. Sprostredkovať vnemy, pocity, tóny, hlasy. Múdrosť. Vykresliť dobro, zlo, utrpenie i nádej, lásku i bolesť, krásu, nehu i obrazy temna našej duše, a to v tých najrozmanitejších umeleckých formách. Aby sme ostali ešte ľuďmi.

Ak porovnám šírku produkcie náročnejších hudobno-dramatických, hudobno-slovných, alebo len hudobných žánrov a relácií v Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase, prirodzene – svoje poslanie plní lepšie Slovenský rozhlas.

Najmä vďaka produkcii Rádia Devín v éteri neodumreli rozhlasové hry, miniromány, eseje, verše, poviedky, čítania na pokračovanie, operné večery, koncerty, literárne pásma, ale aj kultúrna publicistika, či publicistika o kultúre. Stačí však jeden okruh na záchranu našej kultúry a kultúrnosti?  A bude nás vôbec svojou produkciou zachraňovať naďalej?

Formovanie náročného publika je teda oblasťou, ktorá je bezvýhradne previazaná so stavom kultúrneho vedomia či nevedomia našej spoločnosti. Preto je zároveň priestorom, o ktorý by sa okrem riaditeľov verejnoprávnych médií, ministerstva kultúry, politikov, mali oveľa výraznejšie zaujímať umelecké špičky, intelektuáli, vedci, spisovatelia, prekladatelia, ale povedzme rovno – aj samotní novinári, redaktori, publicisti. Slovom elita, ktorá sa nebude báť prevziať zodpovednosť a zachrániť pre nás a budúce generácie mnohorakosť výberu. Výberu z kvalitných programov a diel. Inak sa všetci naozaj stratíme v prúde prázdnych, ukričaných,  výsmešných, pouličných slov, bezvýznamných tónov a tupých fráz.

Komentáre

Článok zatiaľ nikto nekomentoval.

your_ip_is_blacklisted_by sbl.spamhaus.org

Pridajte článok na Facebook | Pridajte článok na vybrali.sme.sk