In: Otázky žurnalistiky, roč. LI, č. 3-4 (2008), s. 103-104

Násilie v priamom prenose

Násilie v priamom prenose. Vždy ma prekvapí a vždy ma vydesí. Smrť je jednoducho top správa našich dní! Je prítomná v spravodajstve, reportážach, na internete. Násilie ako téma je absolútne prepojená s mediálnym, reklamným, filmovým a zábavným priemyslom.

Násilie prezentované v médiách má však rôznu formu. Fiktívnu i reálnu. Nemôžeme sa mu vyhnúť. Pohotové kamery zachytia ľudskú tragédiu tak dôsledne, až máme pocit, že sme priamymi aktérmi deja. Titulné stránky periodík s fotografiami obetí, sĺz, krvi, dôsledne prezentujú dôsledky tragédie, vyvolávajú ľudskú zvedavosť, pútajú pozornosť a zvyšujú predajnosť titulov. Isteže, môžeme obviniť vydavateľské domy, mediálne koncerny, že násiliu dávajú taký výrazný priestor, že posúvajú priority informovania práve týmto smerom. Že manipulujú s výberom faktov, že pracujú s polopravdami a lžami. Že stavajú na emóciách, ľudskej slabosti. Že deformujú realitu, naše bytie. Obávam sa však, že toto obvinenie bude len zúfalým výkrikom do tmy. V tomto smere som skeptická. Mediálna veľmoc má svoje pravidlá, svoje záujmy a svojich podporovateľov. A to z radov silných finančných skupín, ale aj politikov. Je to celosvetový jav či trend – mediálnej moci.

Avšak pravdou je, že vďaka novým technológiám, ktoré majú dnes médiá k dispozícií, dokážu oveľa rýchlejšie, aktuálnejšie a obsažnejšie informovať o rôznych konfliktoch a nešťastiach, ako tomu bolo v minulosti. Aj to je dôvodom, prečo je mediálny priestor doslova zahltený spravodajstvom z oblastí, ktoré sú postihnuté vojnovými konfliktami, či sú ohrozené prírodnými katastrofami, prípadne sú miestom aktuálnej dopravnej nehody.

V tejto súvislosti sa však musíme zamyslieť nad tým, či je náš svet čoraz menej bezpečný. Je mediálny obraz skutočným odrazom reality? Ak pripustíme, že médiá prinášajú aj pravdivé informácie o rastúcom násilí, nepokojoch, konfliktoch, nešťastiach, potom musí aj spoločnosť reagovať. Faktory nebezpečenstva sú rôzne a aj naša spoločnosť im musí čeliť. Otázkou je – ako to zvládne, ako to zvládneme. Aké mechanizmy prevencie použiť, ako sa naučiť žiť s prítomnosťou zla v jeho najrafinovanejších podobách. A ako zlu zabrániť?

Ochrana detí a mládeže pred zobrazovaním násilia

Násiliu, ktoré sa v rôznych formách zobrazuje v médiách, sú samozrejme vystavené aj najzraniteľnejšie a najmladšie vekové kategórie. Výskumov, ktoré potvrdzujú negatívny vplyv násilia prezentovaného v médiách na deti a mládež –  u nás i vo svete pribúda. 

Z úst našich politikov, ale aj rôznych odborníkov často počúvame, že ťažiskom výchovy je rodina a škola. Že rodič nesie konkrétnu zodpovednosť za to, čo dieťa či dospievajúci mladý človek prijíma z televíznej obrazovky či internetu. Že práve rodič musí dieťa chrániť pred vplyvom negatívnych javov, informácií a obrazov. A potom, je tu škola. Áno, práve škola má dieťa formovať, vychovávať, vzdelávať, viesť ho k etickým princípom. Avšak tvrdenia, že za všetko je zodpovedná rodina a škola sa mi v kontexte mediálneho pôsobenia na dieťa – javia absolútne naivné, ale predovšetkým alibistické. Isteže rodič by mal so svojím dieťaťom diskutovať o obsahu filmov, ako aj správ, reportáží, dokumentov. Môže ovplyvniť aj čas, ktoré dieťa trávi pred televíznou či počítačovou obrazovkou. Dokonca rodič má možnosť kontrolovať prezeranie webových stránok či zabezpečiť zablokovanie nevhodných portálov. Ako však má rodič ochrániť svoje dieťa pred násilím, ktoré priam kričí z tituliek periodík alebo je rafinovane ukryté v počítačových hrách? O filmovej produkcii a rôznych formách agresívnej reklamy ani nehovoriac.

A čo týka nášho školstva, chcem veriť, že svoje ovocie prinesie konečne aj u nás – mediálna výchova. Nebude však všeliekom. Najmä ak sme si uvedomíme, že deti a mládež prijímajú rozmanité impulzy nielen z mediálneho, ale aj zábavného priemyslu či dokonca pornografického priemyslu. Tak ako sa menia módne ikony a spevácke vzory, rovnako sa menia aj u nás – spoločenské vzorce správania. Menia sa normy, menia sa priority. Preto sa ťažko môže stať škola priestorom, ktorý zachráni dieťa pred zhubnými obsahmi filmov, počítačových hier, či negatívnej mediálnej a reklamnej produkcie.

Avšak zodpovednosť za morálny stav spoločnosti nesie štát. Konkrétne – nesú ho nami volení politici, nami volená vláda. Výchova k etickým princípom, k zásadám humanizmu, ochrana duševného zdravia, ochrana fyzického zdravia, dodržiavanie prijatých zákonov, vyššia kultúra politického prejavu, boj proti kriminalite, to je program, ktorý by si mali politici osvojiť a následne aj dôsledne realizovať v praxi. Hľadať spôsoby, ako chrániť deti a mládež pred formami zla, ktoré sú v spoločnosti prítomné. Dokázať pomenovať dobro a zlo v spoločnosti. A niesť za najzraniteľnejšie sociálne skupiny – zodpovednosť!

Rozpoznanie dobra a zla

Je večer, čas relaxu. Vyhľadáme si obľúbenú televíznu reláciu a s dojatím sledujeme smutné príbehy ľudí, ktorí kohosi stratili a kohosi po rokoch opäť našli. Dopĺňame si vlastné city, vlastné vyprahnuté srdcia a životy. Rozochvene si poplačeme pred televíznou obrazovkou. Jednoducho emócie v priamom prenose. A predsa sú to umelé príbehy, umelé slová, umelé city. Akoby sme sa oddelili od vlastného srdca. Od skutočnej roviny bytia. Od našej prirodzenosti. Od našej duše... A tak potrebujeme náhradné sladidlá, náhradné vitamíny, náhradné zdroje – života.  Potrebujeme náhradné dobro, náhradné zlo. Lebo to reálne dobro a zlo už asi nedokážeme – či nechceme rozpoznať.

Literatúra:

SUCHÝ, A. Mediální zlo – mýty a realita. Souvislost mezi sledovaním televize a agresivitou u dětí. Praha: Nakladatelství TRITON, 2007. ISBN 978-80-7254-926-9