Slová, slová, slová. Niekedy mám pocit, že svet sa zmenil na jedny veľké ústa, ktoré bez prestávky hovoria 24 hodín denne. Ba čo viac, rečnia, predvádzajú sa, tárajú. Hodnotné informácie sa miešajú s hlúposťami, bezvýznamnými faktami. Rozumie ešte niekto tejto spleti právd, lží, fantázií, výmyslov? A záleží vôbec na tom?

Tento obrovský komunikačný hluk sa pomaly mení v jeden dunivý podmaz k celému nášmu jestvovaniu. Je to daň civilizácie, alebo dôsledok ľudskej schopnosti čoraz viac a dokonalejšie produkovať slová a zvuky najrozmanitejších kategórií a kvalít?  A to v mene globalizácie, obchodu či technického rozvoja. Ktovie, možno sme sa ocitli len v medzičase, v akejsi prípravnej fáze na skutočný „boom“ komunikácie.

Svet sa zrýchlil. Zrýchlili sa aj slová. A my sa ponáhľame za nimi. Sami vyhľadávame nové informácie, aby sme zasýtili svoju zvedavosť. Televízne, rozhlasové stanice, internetové médiá či média na internete a tituly tlače stále rozširujú možnosti ako osloviť svojich divákov, poslucháčov a čitateľov. Sme sústavne prepojení s tokom dát, ktorý sa ku nám dostáva prostredníctvom médií. K textom, správam, zvukom a obrazom sa pridávajú aj nami vytvárané komunikačné „prejavy“ – emaily, smsky, mmsky, fotografie, „domáce“ videá či rôzne zvukové súbory. To všetko nadšene a vo veľkom množstve rozposielame do sveta, či umiestňujeme na webové stránky. Veď je to „takmer“ zadarmo! Zaznamenávame pocity, vnemy. Pre seba a iných. K tomu vedieme nekonečné telefonické rozhovory či „visíme“ na chate.

Komunikujeme, lebo môžeme. Komunikujeme, lebo musíme. A komunikujeme, lebo to potrebujeme. Potrebujeme predsa prehlušiť prázdno, samotu, smútok, nedostatok ľudskej prítomnosti, absenciu lásky, nehy a pozornosti. Tak sa jej prostredníctvom komunikačných nástrojov dneška – domáhame. Akoby sme museli čoraz hlasnejšie hovoriť či rovno kričať, aby si nás čiesi ľudské srdce či ucho – všimlo.

Aká bude teda naša mediálna prítomnosť o päť, desať či dvadsať rokov? Ako zmení človeka, jeho vnímanie, cítenie, uvažovanie? V akom stave bude duša a myseľ človeka?

O slovo sa čoraz intenzívnejšie hlási aj virtuálna realita, ktorá sa už teraz pokúša preniknúť do skutočnej reality, do nášho osobného priestoru. Spomeňme len nedávno médiami propagovanú módnu prehliadku s virtuálnymi modelkami. A to je len začiatok...

O negatívnom dopade médií na človeka sa už doposiaľ popísalo veľa. Lživé alebo neúplné informácie, necitlivosť, hrubosť, popieranie a zámena hodnôt, deformovanie skutočnosti, propagácia násilia a sexu. Písať o tom, či bojovne protestovať však nestačí. Už teraz by mali mať väčší priestor psychológovia, psychiatri, psychoterapeuti, neurológovia či ďalší odborníci, aby sa vo verejnej diskusii mohli vyjadriť k zmenám, ktoré už teraz badať na správaní či uvažovaní dnešného človeka. Napätie, nervozita, podráždenosť, kolísanie nálad, nepokoj. Množstvo symptómov, ktoré prisudzujeme stresu z práce a životného štýlu, však vzniká z dôsledku nervového preťaženia.  A to z komunikačného tlaku.

Z množstva pozitívnych i negatívnych informácií a obrazov.

Hoci sme čoraz civilizovanejší, ľudské telo má stále ten istý, pôvodný tvar. Hodiny, dni, mesiace a roky, ktoré trávime pred obrazovkami počítača či televízie, si svoju daň – raz vyberú.

Už dnes je zrejmé, že produkujeme viac mediálnych výstupov, ako ich sami dokážeme prijať, spracovať, pretransformovať, či niečo kladné z nich získať. Spotrebovať také obrovské množstvo informácií je nemožné. Čo sa však stane s týmto mediálnym prebytkom? Zanikne v éteri? Uviazne niekde v čase a archíve na internete, alebo na nejakom nosiči? Alebo bude jednoducho vymazaný, zlikvidovaný? 

Napriek všetkým protirečeniam, ktoré médiá vytvárajú, som fascinovaná rýchlosťou, presnosťou a dokonalosťou prenosu informácií. Vďaka tomu sme mnohým skutočnostiam, udalostiam, javom či úkazom bližšie. Sme bližšie k poznaniu krajín, zvyklostí, prírodných krás či tajomstiev zeme. A sme bližšie aj k ľudským životom. Ich príbehom, tragédiám, osudom. Táto sprostredkovaná blízkosť nás obnažuje, usvedčuje a preniká. Už nie sme takí sebaistí, pyšní či zahľadení do seba. Cena života je totiž rovnaká. Rozdielna je len miera bolesti, ktorá tie naše životy sprevádza...

Média prinášajú nové fenomény do našej prítomnosti. Prichádza však čas, aby sme o týchto fenoménoch hovorili bez emócií a bez obáv. Aby sme ich dokázali pomenovať z najrozličnejších odborných, etických, humánnych i technologických hľadísk. Aby sme rozumeli zmenám, ktoré sa odohrali, odohrávajú. A aby sme dokázali načrtnúť aj isté prognózy vývoja mediálneho sveta a sveta, ktorého sme súčasťou. Práve preto, by mali mať priestor rôzne konferencie o médiách, a to nielen na pôde akademickej, či v prostredí vedeckých ústavov. Prispieť by mali aj organizácie, ktoré sa venujú ochrane ľudského života, humánnym cieľom aj s medzinárodným presahom. Oni by mali byť aj garantmi ochrany ľudského zdravia, ktoré je v dôsledku niektorých mediálnych produktov dlhodobo ohrozené.

Poznanie týchto javov určí aj formy, ako sa chrániť pred negatívnymi vplyvmi, ktoré mediálny „boom“ prináša. Na Slovensku by mali preto vzniknúť nové mediálne centrá, ktoré sa budú mediálnym javom analyticky venovať. Aj v kontexte plánovanej mediálnej výchovy, ktorá by mala vstúpiť aj do našich učebných osnov.

Otvoriť verejnú diskusiu o médiách a s médiami si vyžaduje značnú dávku  odvahy. Avšak v záujme zachovania zdravého ľudského rozumu a zdravej ľudskej duše je to viac ako nevyhnutné. Ak totiž dokážeme pomenovať a odborne zdôvodniť to, čo nás znepokojuje, vykročili sme správnou cestou.