In: SLOVO. Spoločensko-politický týždenník, č. 40 (2009), XI, (28.10.-3.11.2009), s. 29-31

V skrátenej verzii odznelo na verejnej diskusii Spoločenské a kultúrne hodnoty dneška a ich vplyv na mladú generáciu,  OZ Femina – Klub slovenských spisovateliek, 15.10. 2009, Bratislava

Vážené dámy, vážení páni, milí kolegovia, priatelia, študenti, ďakujem vám, že ste dnes medzi nás prišli, veľmi si to vážim.  Ako sa dnes cítite? Aký ste mali deň? Kto vás dnes nahneval alebo rozosmial? Mali ste vôbec čas na obed? A čo všetko ešte plánujete do noci pripraviť, urobiť?

Možno takéto otázky nedostávame často a možno je naše bytie znecitlivené natoľko, že si ani neuvedomujeme, čo cítime, prežívame, na čo súbežne myslíme a ako sa vlastne topíme v každodennosti. Nemáme čas. Vnímať, vidieť, registrovať, chápať, spracovať prežité a dospieť k nejakému rozumnému záveru. A nemáme čas na oddych mysle a duše. A tak sa potácame medzi paradoxmi rýchlej doby a zlomky jasnejších obzorov a výšin ani netušíme.

Máme dvadsať rokov novej slobody a som presvedčená, že tento šok slobody sme doteraz nespracovali. Tvarovanie našich životov sa zmenilo na zhluk nárazových udalostí, od nových politických a spoločenských štruktúr, k novým a netradičným definíciám rolí muža a ženy, novému chápaniu rodinného, partnerského života. Nové normy, nové zákony, nové naprávanie krívd minulosti a nové krivdy prítomnosti. A rovnako nové prístupy k menšinám, sociálne znevýhodneným skupinám, nové nastavenie sociálnych pravidiel. A to všetko je súčasťou našich životov, ktoré však trvajú viac ako dvadsať rokov. Prebudovali sme teda vnútorné ustanovenia spoločnosti, nastavili alebo implantovali nové priority, upravili sme históriu a hranice našej krajiny, prijali nové technológie a nové pravdy. Isteže, môžeme hodnotiť, polemizovať, dokonca sa aj pohádať, čo je naozaj pre naše ďalšie slovenské a európske žitie – podstatné a správne. Avšak zápasiť budeme sami so sebou a novými putami, ktoré sme si v slobode opäť dobrovoľne nasadili. Isteže, žiaden systém nie je dokonalý, ani demokratický, avšak súčasná finančná kríza je prvým vážnejším mementom, ktorý odkrýva zlyhania sveta. Dôsledky pocítime všetci. Na celej planéte.

Je však viac než isté, že naša prítomnosť sa za dvadsať rokov výrazne zmenila. V pozitívnom i negatívnom zmysle slova. Tlak rýchlych zmien, tlak na okamžitý výkon, tlak na okamžité uspokojenie potreby zamestnávateľa i seba – nás všetkých vyčerpáva. Sme unavení, vyčerpaní a už sa ani nedokážeme vzbúriť. Ticho sme rezignovali a naše životy nechávame unášať do nových sústav, subsystémov a jasne vymedzených zón. Netriedime dojmy ani pojmy, nehľadáme východiská, iba tvoríme akési projekty so smiešnymi víziami a hypotézami. Sme projektoví manažéri ilúzií a iluzórnych predstáv o hodnotách a pravdách.

Samozrejme, zmenili sa aj pracovné pozície. A tak sa snažíme svoje talenty, dary, schopnosti, vzdelanie – zúročiť. Napokon, z niečo predsa musíme uživiť seba a rodinu.  Nemôžeme si vyberať. Tak teda prijímame pracovné možnosti a sme napokon radi, že práca dáva aspoň na chvíľu mnohému nezmyslenému zmysel. Tešíme sa aspoň z miniatúrneho pocitu potrebnosti, užitočnosti a každodenná rutina nám rozjasnieva našu ťažko rozuzliteľnú prítomnosť.

Jednoducho žijeme. Musíme, aj keď si často myslíme, že ďalší deň už neprežijeme. Stali sa z nás novodobí otroci. Otroci výkonu, otroci predstáv o šťastí, otroci snov o kariére, otroci vlastníctva, otroci noriem úspechu, otroci finančných, politických a mediálnych skupín. Kedy sa to vlastne stalo, že sa slobodné bytosti obdarené rozumom, vôľou, dušou – zmenili na poslušný, nereptajúci, slúžiaci, beztvarný dav? Isteže, aj v tomto dave sú jedinci, ktorí myslia, cítia a sú si vedomí tejto abnormálnej ťarchy, avšak stále sú súčasťou tohto potupeného davu ľudských bytostí.

A tak sa predierame umelou špirálou civilizovanosti, posúvame sa v nekonečnom rade automobilov a odrážame sa od bilboardov. Chceli by sme si oddýchnuť, vrátiť sa do rodných domov a rodných ulíc. Ale naše mestá a obce stratili čaro intimity, historické budovy a nádvoria obrástli presklené biznis centrá.  Staré parky vytlačili novostavby luxusných bytov a futbalové ihriská pre športový dorast „zarástli“ obchodnými reťazcami. A poliam pribudli noví susedia v podobe skladov tovarov, ktoré vznešene nazývame logistické centrá... Hovorím tomu skazenosť architektúry bytia, skazenosť architektúry krajiny. Prestali sme rešpektovať naše stáročia a zapredali sme ich chvíľkovému lákavému obalu – nekvality.

Isteže ekológom doma i vo svete silnie hlas. A nahráva im nezadržateľný proces globálneho otepľovania, zmena klimatických podmienok. Avšak konkrétne zmeny, konkrétne kroky sú v našej prítomnosti málo zreteľné. Pozornosť priťahuje skôr obchod s „teplým vzduchom“, teda emisiami a spoločnosť sa naďalej sýti otráveným životným prostredím. Isteže, snažíme sa tomu vzdorovať. Kupujeme si biopotraviny, zväčša od zahraničných výrobcov a navrávame si, že ich konzumáciou ochránime organizmus pred zhubnými vplyvmi času. Aké naivné! A tiež spisujeme petície, organizujeme protestné zhromaždenia, občas sa ktosi „zavesí“ na akýsi komín jadrovej elektrárne. Avšak do akej miery sú tieto protesty vlastne účinné?  Akú váhu majú zákony na ochranu životného prostredia – v realite spoločnosti?

 Môj príspevok som nazvala Hodnoty prítomnosti a mladá generácia. Aké hodnoty? O čom vlastne hovoríme? Koho hodnoty? Vaše? Moje? Susedove? Či hodnoty vládnych garnitúr a finančných a mediálnych skupín? Čo vlastne chceme od mladej generácie, aby kopírovala, aby prijala za správne, etické, múdre?  Aké vlastne máme právo očakávať od mladej generácie, aby bola iná, ako sme my? Aby bola v slobode zodpovedná, spravodlivá, tolerantná, empatická, sociálne cítiaca? Aby povedané s najväčšími optimistami a bláznami – zachránila svet?

Je čas. Je najvyšší čas hovoriť o ľudskej dôstojnosti, o slobode ľudskej bytosti, ľudskej mysle, o slobode rozhodovania o veciach svojich a verejných. A je najvyšší čas hovoriť o zodpovednosti za vlastný život, o prevzatí zodpovednosti za svoje činy, skutky, myšlienky, obrazy, slová. A je najvyšší čas hovoriť o poslaní a naplnení ľudského života. Tu a teraz. Nie potom.  A je najvyšší čas hovoriť aj o ľudskom srdci. O zdivočenom ľudskom srdci, ktoré prestáva ctiť iného, biť a žiť pre iného, cítiť a súcitiť. O ľudskom srdci, ktoré prepadlo zbabelosti a strachu. Je pre nás všetkých – najvyšší čas.

Samozrejme, môžeme teraz sebaľútostivo vypočítať, aké hodnoty sa dnes preferujú. Aké vzory, aké bezcenné ikony, akí bezcenní ľudia s nálepkou celebrít sa stali pre deti a mládež – modlami. Ale stali sa aj pre nás. Či chceme, alebo nie, pomáhame im dostať sa na oči verejnosti. A aj keď s nimi nesúhlasíme, ticho a nečinne sa prizeráme, ako si vydobyli pozornosť, finančný úspech, priazeň spoločnosti i politiky. A neostáva nám nič iné, len sa podriadiť hlúpym rozhodnutiam tzv. celebrít o vážnych veciach spoločnosti.

Riadime sa médiami a média riadia nás. Narástli nám nové pupočné šnúry, ktorými sme sa priviazali k novým fascinujúcim technológiám. Svetielkujúce obrazovky počítačov nás upokojujú viac ako ľudský hlas. Áno, technológie potrebujeme k práci, sme od jednoducho závislí. A predsa novodobé komunikačné nástroje – internet, mail, chat, skype, mobil nás nepribližujú k živému bytiu. Vytvárajú ilúziu komunikačnej siete, ilúziu sociálnych vzťahov a väzieb. Prestali sme sa dotýkať, objímať sa, prestali sme si hľadieť do očí, prestali sme cítiť vôňu človeka, prestali sme cítiť s inými. Je to priveľká daň civilizovanosti!

A môžeme hovoriť aj o tom, že naše hodnoty sa vyčerpali. Presnejšie, vzdali sme sa ich. Vzdali sme sa ideálov, snov, vzdali sme sa úsilia nanovo presviedčať svet, že aj umenie nesie v sebe vyššie princípy, ktoré sa oplatí poznať a nasledovať. A vzdali sme aj duchovných právd, právd o Bohu, právd o sebe, právd o nesmrteľnosti duše. Vzdali sme sa seba samých, a to ma desí. Obávam sa, že touto rezignáciou je postihnutá práve generácia 40, 50 r. – ľudí v našej krajine. A spolu s rezignáciou sa v nás usídlilo sklamanie. Sklamanie z nenaplnených snov o vlastnej realizácií, z túžob zavŕšiť či dokončiť diela našich predchodcov, z predstáv udržať pri „živote“ odkaz predkov, ktorí aj v neslobode stáročí vytvorili cenné spoločenské diela. Nie, nehovorím o umelom pátose, o umelo glorifikovaných kontroverzných osobnostiach dejín, ktoré sa v minulosti i dnes tešia politickej priazni. Hovorím o osobnostiach vedy, literatúry, kultúry a hovorím aj o obyčajných ľuďoch, ktorí napriek všetkému – vždy poctivo pracovali, poctivo žili a ich rod bol duchovne zdravý a silný.  Ale dnešok sa priam smeje poctivej práci, poctivosti pri plnení povinností!  Falošné výkony a skrivené chrbtice predsa vynesú viac!

Mladšie ročníky, ktoré práve dozreli do veku 30-tich rokov, sú akoby na križovatke. Túžia naplniť nové sny v novej slobode, túžia byť prospešní, robiť správne veci, túžia byť spravodliví. Avšak zároveň tvrdo narážajú na odpor rôznych štruktúr, rôznych nezmyselných pravidiel, ako aj na odpor vlastníkov firiem či rozhodujúcich pracovníkov v zamestnaniach. Dúfam, že prekročia tento tieň, tento prízrak obmedzení, sebeckých a zlovestných múrov v ľudských mysliach. A dúfam, že tento súboj nevzdajú!

A potom sú tu naši mladší a najmladší. Stredoškoláci a vysokoškoláci, ktorí sa chystajú roztiahnuť krídla a objať svet. Dotknúť sa života, ochutnať ho, nájsť si svoj priestor, svoje smerovanie, svoje určenie. Akou cestou sa majú vydať? Čo majú nasledovať? Je vôbec dnešný svet zvedavý na túžby a sny našej najmladšej generácie? Aký priestor sme my – starší im ochotní – vytvoriť, pripraviť? A čoho sme ochotní sa v ich prospech – aj vzdať?

Ako vysokoškolská učiteľka sledujem niekoľko rokov, ako predčasne starne naša mládež. Ako prirýchlo prichádza o sny, ideály. Mnohí študenti, aby mohli študovať na vysokej škole,  zaplatiť si životné náklady v našom tzv. veľkomeste, jednoducho – musia pracovať. A tak sa stávajú pracujúcimi ľuďmi, so všetkými psychickými i fyzickými záťažami. A poznávajú realitu, žijú ňou a potichu sa stávajú šedou pokornou skupinou, ktorá si je vedomá, že nemôže nič zmeniť. Zároveň sa naši pracujúci študenti oberajú o čas mladosti, čas, kedy je ešte priestor na vzdelávanie, poznávanie, hľadanie seba samého. Aká škoda!

Nedávno sa mi stalo, že mi na prednáške zaspal študent. Bolo by to smiešne, ale nie je. Zaspal od vyčerpania z práce. Keď sa mi prišiel ospravedlniť, jeho tmavé kruhy pod očami, strhaný takmer starecký výraz tváre, zlomené gestá, nesvedčili o preflámovaných nociach na „žúrkach“, ale o absolútnej únave – zo života. Obávam sa, že táto ďalšia generácia nebude mať dosť vnútornej energie, aby napravila naše chyby a zlé rozhodnutia.

Ale napriek všetkému, mladí ľudia ostávajú otvorení voči ideálom, ale aj zmenám. Potrebujú, aby ich ktosi pritiahol k činnosti, ktorá má v sebe ušľachtilý náboj. Potrebujú, aby ich ktosi viedol s nadšením, obetavosťou, láskou a humorom. Potrebujú, aby sa o nich ktosi staral. A zároveň viedol k zodpovednosti za svoje ešte nedokonalé dielka a kroky. A povzbudzoval ich. V opačnom prípade, ostanú naši mladí odkázaní sami na seba. A odkázaní na deštruktívne príklady a vzory, ktoré ich budú vytrvalo paralyzovať, manipulovať a ničiť.

Dnes z mnohých strán zaznieva – za všetko je zodpovedná rodina. Áno, funkčná, zdravá, silná rodina. Avšak koľko takých rodín v našej spoločnosti nájdeme? Koľko partnerských zväzkov pretrvalo? Koľko detí vychováva mama alebo otec, alebo dokonca len starí rodičia? A koľko detí zachraňuje systém v detských domovoch? A z koľkých mladistvých sú už bezdomovci či dokonca väzni? Úcta k rodine, k základnému spoločenstvu bytia – sa už dávno vytratila. Nectí ju štát, nectí ju spoločnosť, nectia ju média. A rovnako ju dostatočne nechránime, nebojujeme o ňu. Sociálne istoty rodiny sú stále spochybňované. Ako potom máme žiadať od rodín, aby vychovávali morálne a duchovne silné osobnosti?

A škola? Tá sa stala iba nástrojom vzdelávania, a nie výchovy. Nástrojom sprostredkovania informácií, nástrojom k dosiahnutiu stupňov vzdelanosti. Priestorom, v ktorom sa rovnako stratila úcta a rešpekt pred múdrosťou, rešpekt pred autoritou, rešpekt medzi kolegami.  Zreformovaný školský systém sa natoľko zdeformoval, že prijímame zákony na ochranu pedagogických zamestnancov pred ich „malými“ zverencami v triedach! A to je iba zlomok „pravdy“ o systéme vzdelávania v našej krajine. Osobitou kapitolou pre spoločné uvažovanie by boli fakty o univerzitnom štúdiu, procese akreditácie a podmienkach pre rast nových akademických pracovníkov.  A ako inak – aj o „podpore“ či skôr nepodpore humanitných smerov na vysokých školách – našim štátom. Aj to je svedectvom doby. Mŕtvej doby bez cti, bez pevnosti ducha, bez pevnosti pravidiel, bez pevnosti zákonov a bez pevnosti trestu za ich prestúpenie.

Takže, aké máme východisko? Hodnoty prítomnosti a naša mladá generácia. Mali by sme sa spoločne zamyslieť nad tým, akú prítomnosť zanecháme v stope minulosti – našim deťom. Želám nám všetkým, aby sme rozhodli pre zmenu. Pre zmenu, ktorá pozitívne ovplyvní budúce životy. Pre zmenu, ktorá vytvorí lepšie podmienky pre slobodný, dôstojný život jednotlivca. Pre zmenu, ktorá vytvorí priestor prúdu, ktorý bude znova a znova narušovať patologické javy spoločnosti a politiky. Pre zmenu, ktorá nás v tomto pozemskom čase – aspoň čiastočne oslobodí a privedie nás k múdrosti, poznaniu, pokore, zodpovednosti, etike a kráse ľudského ducha. A želám nám všetkým, aby sme si viac vážili jeden druhého, ľudský um, ľudskú prácu a ľudské srdce. Želám nám všetkým, lepší, radostnejší, pokojnejší, smelší a najmä Bohom požehnaný život.