Viem ako vonia život. Sladko, korenisto. Občas trpko. A občas je bez vône. Jeho vôňa sa podobá okamihom, ktoré si ukladám v srdci. Dôkladne si vyberám. Niektoré si to zaslúžia, iné nie. No vždy rozhodne akýsi pocit pravdivosti. Pocit, ktorý je iracionálny, no vždy prezradí o danej chvíli viac, akoby som chcela. A tak si tie vône pripomínam, keď mi je smutno alebo ťažko. Privoniam si k životu, aby som precitla. Aby som si uvedomila, aké rozmanité chvíle ma stretli, chvíle, ktoré neboli márnosťou...

Ukladám si teda život do pamäte. Znova a znova. Niekedy niečo vytriedim, niečo zahodím, od niečoho sa vzdialim. Je to prirodzené. Bolesti, omyly, prehry, vnútené i privolané závažia – jednoducho odkladám. Nie, nezabudla som na ne, iba som ich zložila ku Kristovým nohám.

A hľadám cestu ďalej. O čosi opatrnejšie sa rozhliadam, no s väčšou odvahou a nádejou. A moje srdce žasne nad našim bytím.  Abstraktné tvary, iracionálne formulácie. Možno tu boli vždy, iba sme si ich nevšimli. A možno sme šírku absurdných spojení – schopní vnímať až teraz. V rokoch, ktoré nám akosi pribudli... A tak hľadím na nezmyselnosť rôznych konštrukcií, ktorými sme sa oblepili a prijali ako novú normu či vzor. A hľadím do tvárí ľudí, či rozumejú vlastnému bytiu. Nevedno. Vôňa masy je však agresívna. A preto sa vzďalujem aj od nej, aby som ju nepodráždila...

A o chvíľu zacítim vôňu mocných. Je sebaistá, no zároveň priehľadná a lacná. Lákavo sa však obtiera o všetky zmysly, ako ma chcela opantať a privolať k sebe. Dnes mám však dosť síl na to, aby som ju rozpoznala. A čo zajtra?

Je letné popoludnie. Trochu pomalé, trochu trpkasté. A predsa v ňom cítiť upokojujúcu vôňu levandule. Vonia dobrácky a pohodlne. Vonia ako domov. Môj domov.

Zatváram staré časy, staré okamihy. Dnes mi jedna vôňa pre pokoj duše – stačí.