Úlomky mora, úlomky času. Drobné biele kamene, drobné mušle. Obité vlnami, obité silou, ktorá sa vracia na to isté miesto. Znova a znova. Ako ja. Ako my ľudia. Prechádzam sa našimi ulicami, znova sa staviam na nohy. Štyridsať rokov v jednej štvrti! Ach! To som sa fakt odtiaľto nepohla ďalej? Žiadna vila? Žiaden exkluzívny bytík v exkluzívnej štvrti s exkluzívnym mužom? Nie, nebudem sa trýzniť. Nádych, výdych. Dnes to predýcham.

Dôverne poznám tie naše staré uličky, zvráskavené stromy, otlčené dopravné značky. Ktosi medzi ne a starú práčovňu zasadil nové domy. Načo? Príšerná letná páľava asfaltu stromom nedá žiť. Nám nedá žiť! Občas sa im prihovorím. Nevravia nič. Iba sú smädné. Veľmi smädné. Zopár drzých psíkov ich ociká a ovonia. Ktovie čo na to naše stromy? Možno ich aspoň rozveselia, keď už ľudia mlčia. Všetci mlčíme. Sklonené duše. Pred čím? Pred iným človekom? Pred tým, kto si namaľoval novú pravdu? Do dlaní a mincí?

A na jazere nové labute. A noví ľudia. Trmácajú sa po bežeckej dráhe. Jedno kolo, druhé tretie. Už budú vo vlastnom cieli. Nové kočiariky dávajú nádej. Len matky sú akési nervózne. Maťko po trávičke sa nebehá! Pozri aké máš špinavé ruky! Nechytaj to! No tak nechytaj tú vodičku! Bývalé šťastné dieťa opúšťa smiešnu malú mláku po daždi. Nie, nesmie nič. Úbohé dieťa. Len poslušne kráčať po asfalte! Len poslušne kráčať a skloniť dušu…

A zo starej betónovej opachy uprostred sídliska urobili reštauráciu. Podávajú prapodivné menu. Akiste všetci domorodci túžia po špecialitách, ktoré by doma nenavarili ani náhodou. Ani za náhodne získané financie! Chodievam tam na kávu. Tá je dobrá. Sýta, voňavá. Dívam sa do improvizovaného kozubu, chcem cítiť vôňu dreva. Dnes nehorí. Dnes bude futbal a dobré pivo k tomu. Nevadí. Ktosi tam navláčil staré retro kúsky. Imidžové. A pri vedľajšom stolíku ticho kňučí malý psík. Hrdý majiteľ si prišiel vypočuť školenie od psej trénerky. Premýšľam nad tým, či si aj dačo zapamätá, keď si nič nepíše. Mladej zanietenej vychovávateľke psov hľadí do očí. Aspoň si myslím. A malá sučka sa chce hrať a skúšať si svoje detské havkanie. Nie, vôbec ju nebaví sedieť pod stolom, keď svet je taký lákavý. Ani mňa by nebavilo.
Milí zákazníci práve teraz 30 percentná zľava na všetko! Hlasito oznamuje predavačka. V rámci ženskej psychoterapie som opäť v sekáči. Rada sem chodievam. Poznám sa s predavačkami, aj s handrami. Kúpim, nekúpim? Kúpim. Recyklovaná nádej. Tie tričká si to zaslúžia. Aj ja!

Nie, táto ulica sa mi dnes nepáči. Nudí ma. Žiadne nové ohyzdné nápisy. Žiadne prilepené fasády. Žiadne zábavné úpravy predzáhradiek. Žiadne nové zvieratká. Ľudia, veď vy vôbec nežijete! Kto to má s vami vydržať? Eva! Počujem, že niekto skríkol. Mám sa obzrieť nedočkavo, alebo len tak mimochodom? A čo keď nekričí na mňa? Bude to trápne, že sa vrhám ku komusi. Nie, neotočím sa. Eva, si to ty? Ako mám vedieť, či som to ja. Čo keď už nie som to ja, čo keď sa len podobám na tú, kým som bola. Čo keď som úplne stratila svoju tvár, formu a podstatu? Neviem, dnes to asi nie som ja. Neotočím sa. No, kričiaca osoba sa nevzdáva a nakoniec mi zastane rovno pred nosom. Váhavo sa odtiahnem a zaostrím zrak. To kto je? Poznám ju? Odkiaľ? Nie je mladšia odo mňa, nie, bývalá študentka to nebude. Je v mojom veku. Dáka pani. To som ja! Marta! Marta? Aká Marta? Podľa hlasu si zrazu spomeniem. Preboha! Spolužiačka zo základnej. Chcela som vyhŕknuť, ty ešte žiješ? No, ozvalo sa moje lepšie ja, jej, prepáč, mám slabé okuliare. A už počúvam! Život v skratke. Počúvam. A som čoraz milšia. Pochválim samú seba v duchu. Zvláštne, odrazu viem všetko a nič. Chcem jej niečo ponúknuť zo seba. Niečo, čo by ju aspoň pobavilo. Dramatické chvíle vynechám, a tak jej poviem sprostý vtip. Ako sa jej rozžiarili oči. Mám pocit, že dnes som bola užitočná!

Pomaly kráčam ďalej. Tak predsa! Niečo sa zmenilo! Chlapík sadí pred mojim vchodom strom. Pätnásť rokov tam bolo pusto a špinavo. Pristavím sa s vďakou poviem: Boh vám žehnaj! Je veselý a radostne ďalej kope dieru. Je to višňa. Bude pekne kvitnúť. Oznamuje. Po chvíli, keď dokončí svoje dielo, sa dotknem krehkého stromu. Vitaj doma, pošepkám. A cítim, že malá stromová víla sa mi dotkla tváre. Odľahlo mi. Bude na višňu dávať pozor. A na mňa ja tiež…

Zdroj fotografie: www.pixabay.com