Vracala som sa z práce, zo zvláštnych dôvodov dobre naladená a veselo som zaštrngotala kľúčami vo dverách, keď som zdúpnela. Kľúč sa akosi namáhavo otáčal. Rozhodla som sa nevzdať súboj s dverami a za každú cenu sa dostať do svojho bytu! Tak som začala drmácať kľučku a pridala zopár kopancov do bezpečnostných dverí. Pomohlo to. Zachránená som hodila o zem tašky zo školy, vypila poriadne silnú dávku kávy a vrátila sa k dverám, aby som sa im lepšie prizrela. No jasné! Moje staré bezpečnostné dvere sa rozhodli opustiť zárubne a povedzme rovno „spustiť sa“ sa o pár centimentrov nižšie. Tento problém nebol nový, najmä, ak mi chlapík z kľúčovej služby pred pár mesiacmi oznámil (za 30 eur!), že „mladá pani, tie zárubne nie sú vyplnené, dvere vám visia na obyčajnom plechu.“ Mladá pani naivne dúfala, že sa mýli, ale nemýlil sa. Stokilogramové dvere sa mierne nakláňali k zemi. Musela som konať. Najprv som vylúčila bratrancov bývalých manželiek mojich priateľov, ktorí ako zlé jazyky tvrdia – „vedia všetko spraviť“ a vrhla sa k internetu. Firiem núkajúcich bezpečnostné dvere bolo habadej a ja som premýšľala nad tým, či zamestnávajú podobných odborníkov, akých som mala už česť stretnúť.

Napokon som si spomenula na chlapíka, ktorý na našej ulici prevádzkuje reštauračné zariadenie a popri tom podniká v malom biznise s bezpečnostnými dverami. Jeho gastronomické majstrovstvo ma až tak nenadchýňa, ale predsa len som pocítila k nemu dôveru. Dvere som teda pribuchla a utekala do reštaurácie. S naliehavým pohľadom a zvýšeným hlasom som žiadala, aby OKAMŽITE zavolali vedúceho. A potom som pokorne a mierne zúfalo dodala: „Zavolajte Mirka prosím vás, potrebujem dvere!“ Mirko s rozvahou vypočul moje trápenie a s ponukovým katalógom odkráčal za mnou a mojimi dverami. Rýchlo diagnostikoval situáciu, ponúkol zopár exkluzívne pôsobiacich dverí a oznámil mi, že nové dvere prídu asi o dva týždne. „Čože, o dva týždne?!“ Zvrieskla som. „A dovtedy čo? Mám si vari najať bezpečnostnú hliadku?“ Mirko pochopil, že vec je vážna a zatelefonoval komusi. Hlas zo skladu mu oznámil, že dvere majú. Vydýchla som si. Akciu sme teda naplánovali na piatok a ja som dovtedy žila v nezamknutom byte. Áno, Pán Boh ma strážil a Jeho anjeli tiež!

V piatok ráno som nedočkavo vyzerala z okna, očakávajúc čatu montérov. Pri vchode mi zazvonil nižší územčistý chlapík a oznámil mi: „ Kolega ochorel, musím to zmontovať sám!“ Nadýchla som sa, ponúkla som mu kávu a sebe ibalgin. Prvá fáza vyzerala sľubne. Staré dvere s ľahkosťou zvesil a nové dvere vábivo oprel o stenu na chodbe. Boli pekné hnedé, lesklé. Dýchol na mňa luxus. Druhá fáza začala o čosi horšie. Pri demontáži starých zárubní som započula akýsi buchot. Nie, montér nepadol. Ale spolu s omietkou padli tehly. Slovom pol steny sa vyvalilo! Zronení sme s montérom držali minútu ticha nad tehlami, keď mi oznámil, že nemá dostatok sadry, ale že sa pokúsi to vyplniť akousi super penou. Tak sme spolu pozbierali tehly a odvahu. Montér za mojej asistencie sa pustil do murovania a vyrábania novej steny. Toto divadlo si samozrejme nenechali ujsť naše susedky – vyzvedačky, ktoré sa potrebovali presvedčiť, akého nápadníka som zohnala. Boli síce sklamané, ale dvere mi pochválili a živo sa zaujímali o to, či by aj ony mohli mať také! Jasné, že mohli, pomyslela som si v duchu a škodorastne som si predstavila, ako sa tiež nadrapujú s tehlami a cementom. Po dvoch hodinách murárskych prác sme pristúpili k nasadeniu dverí. Sadli! Hurá! A ako sa len pekne otvárali a zatvárali. Moju radosť však pokazila zlomyseľná škára v dlažbe na zemi. „Nemáte náhodou nejaké staré kachličky?“ Spýtal sa montér nevinne. Nie, táto otázka ma vôbec neprekvapila. Už som si zvykla, že od rôznych remeselníkov dostávam otázky typu: „A krížový šroubovák by sa nenašiel? Máte dáke kladivo? A čo vodováha?“ Vďaka mojej mame mám však silnú zásobu rôznych pomôcok pre domácich majstrov a vždy stúpnem na cene, keď profesionálnym remeselníkom ponúknem sadu klincov a klieští. Aj staré kachličky som mala. Síce dizajnovo odlišné od dlažby, ale fuknčné. Predsa len na vyplnenie medzery nestačili. Montérovi som teda navrhla, aby sme zvyšný priestor pri vchode vyplnili drevenými lištami a kameňom. Áno, aj drevené lišty som mala! A po štrk som sa vybrala na dvor a nadšene som nazbierala do vedierka milé drobné kamienky. Pustila som sa teda do výroby „pseudodlažby“ a išlo mi to. Kvočiac pri zemi som jemne poklepkávala kladivom a cítila som sa veľmi profesionálne. Chlapík medzitým riedil farbu na maľovku, aby zakryl novú stenu. Už, už sa chcel pustiť do maľovania, keď som ho upozornila na dieru nad vchodom. „Jáj, asi som dal málo peny a dáko to padlo!“ Ovládla som sa a dôrazne som žiadala o nápravu. Tak sme teda vyplnili dieru. Evidentne maliarske práce patrili do kompetencie absentujúceho kolegu, tak som vzala štetec a stenu som začala maľovať. Skončili sme neskoro popoludní. Smrteľne vyčerpaná som vyplatila muža činu a modlila sa, aby dvere fungovali. A fungovali! Susedky – vyzvedačky mi závistlivo blahoželali a ja sebe tiež.

Zdroj fotografie: www.pixabay.com