Bolo príjemné zimné sobotné popoludnie a a sniežik sa lenivo povaľoval na vyziabnutých konároch stromov. Zohriala som sa polievkou, dopísala článok a cítila som sa uvoľnene a spokojne. Najvyšší čas na malú prechádzku. Zababušená som teda vyrazila do mrazivých ulíc a premýšľala nad týždňom, ktorým mám pred sebou. Nečakalo ma nič hrozivé. Rutinné pracovné povinnosti by som si azda mohla spestriť návštevou u kaderníčky. No veď uvidíme! Aj som uvidela! Pri návrate domov som na vchodových dverách zazrela papier. Zlovestne oznamoval, že v našom dome sa bude v najbližšom týždni realizovať výmena vodovodných rozvodov, ľudovo povedaných „stupačiek“. Teraz v zime? Veď hlásili mínus dvanásť stupňov! Prečo? Zúfalo som zaškriekala v duchu. Sobota, nesobota, zatelefonovala som správcovi. „Áno, je to plánované! Nebojte sa, pôjde to rýchlo, budú robiť dve skupiny.“ Opätovne som sa teda obliekla a vybrala do obchodu, aby som sa zásobila potravinami, veď ktovie čo ma čaká. Potom som si uvedomila, že jedlo v chladničke ma asi veľmi nezohreje, keď sa nebude kúriť a nebude tiecť teplá voda. Ale čo už, človek v strese rozmýšľa inak. Večer som sa upokojila a ešte raz si prečítala, kedy MUSÍM byť doma a k dispozícii. Tak som si teda prácu rozvrhla tak, aby som mohla byť k dipozícii stavebnej čate. Padlo to na piatok. Pomyslela som si, to je fajn, dovtedy budú hotoví v celom vchode a ja mám pokoj! Hlboko som sa mýlila.

V pondelok ráno po šiestej mi ktosi zvonil pri dverách. „Paninko, potrebujeme sa prezliecť, máte kľúče od pivnice?“ Na pyžamo som rýchlo hodila zimnú bundu a zbehla do pivnice odomknúť chlapcom priestory bývalej práčovne, kde môžu kempovať. Ani som sa nestihla zohriať, keď zvonili opäť. „Pani a môžeme si od vás natiahnuť elektrinu?“ Vyvalila som oči. Ale čo som mala robiť, chlapci potrebovali elektrinu, nech ju teda majú. Potom sa pustili do vŕtania. Po chvíli prestali a usúdili, že sa treba venovať raňajkám. Keď som odchádzala do práce, veľavýznamne som sa na nich pozrela. Ani to s nimi nepohlo. Zbytočný emočný vklad.

Až do piatku ma romanticky zobúdzal hrmot, ťahanie rúr, náradia, nadávky a pokriky: „Feri, ale víš, ako sme boli vtedy na tej Strojárskej robiť, tam to též nešlo, veď víš!“ Naozaj som nechcela vedieť čo bolo na Strojárskej ulici, ale z ich interpretácie bolo jasné, že sa im nedarilo. A dáko sa nedarilo ani v našom vchode. Susedky ma priebežne zasypávali hororovými správami o prebúraných stenách, poškodených kachličkách, odlomených umývadlách a iných škodách v domácnostiach. K tomu sa pridružil chlad, teploty klesli pod mínus pätnásť. Vrcholom bola špina. Chlapci usúdili, že netreba nikoho informovať o tom, že pri prevrtávaní treba bytové doplnky chrániť igelitom. Jemnučký červenkastý prach sa ticho a nástojčivo usádzal všade. Naozaj všade! Prišiel piatok. Bola som pripravená, teda, aspoň som si myslela. Oblečená do štyroch vrstiev, posilnená dvojitou kávou a zapnutými ohrievačmi som čakala našich chlapcov. „Pani a vy máte kde pivnicu?“ Opáčil postarší chlapec. „Prečo, potrebujete tam niečo zložiť?“ „Né, ale dole pod vama, tam majú končiť stupačky, tak sa reku opýtame.“ Zdesila som sa. Ani nie tak pri predstave, že pod mojim bytom na prízemí sa bude odohrávať finále ich prác, ale pri predstave mojej pivnice zapratenej haraburdami. Chlapík nečakal na odpoveď, rýchlo vpálil do môjho WC a kričal: „Feri, tu to napojíme, dolek to bude končiť!“ V tom momente skončila aj moja dobrá nálada. „Chlapci, ja mám pivnicu plnú, prosím vás, dám vám peniaze, vypracte čo treba!“ Mladší chlapci usúdili, že musia byť ľudia a pomôcť mi. Tak som začala asistovať pri vypratávaní pivnice a v priebehu pol hodiny nebolo po skriniach, stoloch, starých lustroch, tone časopisov ani stopy. V duchu som sa ospravedlnila všetkým mojim predkom, ktorí tam zhromažďovali svoje poklady, ale na hlbší sentiment nebol čas.

Aby som nezabudla. Keď som zistila, že sa blížia tieto širokospektrálne stavebné práce v našom vchode, usúdila som, že pri tejto príležitosti je najvyšší čas na výmenu záchodovej misy. Tak som si teda práce objednala, mysliac, že pri jednom búraní a špine – to zvládneme. Aj sme zvládli, ale ako! V piatok som teda narýchlo hodila na zem do predizby plachty a staré uteráky, aby som zachránila zvyšok bytu pred špinou (zbytočný pokus) a už nakráčalo do bytu päť chlapíkov. „Pani, necháme otvorené dvere, lebo budeme chodiť do pivnice, keď to budeme prebúravať a napájať!“ Oznámil mi Feri. A mal pravdu, okrem stálej pracovnej zostavy sa hosťami môjho bytu stali montéri, pracujúci na prvom až piatom poschodí. „Joži, na druhom nejsu doma, musíme čekať, ideme na tretie, tam pani chcela dačo s batériou.“ Slovom vymieňali si pracovné skúsenosti. Deň otvorených dverí teda začal. Asi traja z nich sa natlačili do mini priestoru na toalete a začalo vŕtanie, sekanie, hromženie. Ďalší dvaja sa lenivo opreli o dvere kúpeľne a fandili im. Medzitým som si vypočula rôzne príhody o tom, ako, kedy a v ktorej novostavbe sa čosi vyvalilo, prasklo a už nikdy nefungovalo. Po dvoch hodinách bolo všetko rozbité, aj moje vedomie, z priestorov toalety na mňa zízali akési čudné rúry a jama po záchodovej mise. Chlapci však pracovali rýchlo. Dovliekli tehly, nový záchod, farby. V byte ostali už len traja. Dvaja natlačení v úzkom priestore stavali novú stenu, tretí sa stále opieral o dvere kúpeľne a civel na mňa. Ďalší opustili tieto priestory a azda aj celý dom. Do večera bolo všetko hotové. Aj ja. Uzimená, vystresovaná a špinavá. Sobota nebola o nič lepšia. Pokračovali sme v stavebných úpravách a ja som sa tešila z novej toalety a bolenia hrdla. Napokon mi víťazoslavne oznámili, že voda je napojená, potrubie je vymenené a všetko funguje. V dlani som dojato stískala odovzdané kľúče od pivnice a dúfala, že nikoho z tejto stavebnej firmy už nikdy, naozaj nikdy neuvidím!

Zdroj fotografie: www.pixabay.com