„Ste v strese? My vám pomôžeme!“ Kričia z médií na vystresovaného úbožiaka dobrodinci z rôznych relaxačných, meditačných, telovýchovných a duchovných programov. Vždy som sa tomu smiala, až kým ma nepritlačili k múru života zdravotné problémy – prameniace z dlhodobého stresu. Čo teraz? Samozrejme, zverila som sa do rúk odborníkov – lekárov. Keď však vyčerpali medicínske postupy, poslali ma do života, aby som sa s ním popasovala sama. Nazdávali sa, že moja duša a telo zvládne súboj so stresom a nájde spôsobom ako sa naučiť oddychovať! Pche, oddychovať, sa povie! A v dnešnom svete – plnom emócií, informačného smogu, pracovného tlaku a ekonomickej neistoty?

Ako som zatvorila dvere na učebni a posledný študent bez pozdravu odvliekol svoj batoh a chabé vedomosti, uvedomila som si, aká som ustatá. Nie, tretia káva nepomôže. Rozhodla som sa nabiť sa pozitívnymi myšlienkami v teréne. Teda v centre mesta. Bolo príjemné slnečné popoludnie, ako stvorené na prechádzku po starých dlaždiciach a nových kaviarniach. Tak som sa teda vybrala. Fúha, čo všetko sa zmenilo. Na námestí pred divadlom opäť ktosi túžil zarobiť, a tak tam pribudla séria búdok so suvenírmi. Veď turisti kúpia. Nekúpili. Prívesky I Love Bratislava smutne cingali a nik si ich nevšímal. Za to o kúsok ďalej pri novodobých atrakciách – typu „odfoť sa s Čumilom“ bola pekná rada. A tiež pred trafikou s cigaretami. Pohla som sa teda ďalej, že sa pokojne poprechádzam po uličkách, kde som vyrastala. Omyl! O pokoji som mohla len snívať a v pohybe mi bránili stoličky, ktoré vytiahli na ulicu všetky kaviarne, bistrá a pseudoreštaurácie. Nevzdávala som sa v nádeji, že si na korze trošku oddýchnem. Ledva som sa predrala k lavičke cez húf turistov, ktorí s prázdnym pohľadom obdivovali naše pamätihodnosti. Nie, tu si naozaj neoddýchnem.

Doma som si opäť sadla k počítaču a zahľadela sa na internetové stránky s antistresovými programami. Naviac, sľubovali ako schudnúť do plaviek! Zíde sa pred letom, či nie? A tak som si vyhliadala nejaký terapeutický program plný pohybu a dobrej nálady. Uvidíme. Na prvom stretnutí ma jeden pán uviedol do obrazu (hovoril aj k veci, nepopieram) a oznámil mi, že musím rozvíjať svoju ženskú stránku – teda presnejšie, že mám zablokovanú ženskú energiu. Cítila som, že mám zablokovaný chrbát, ale mlčala som. Napriek tomu som sa rozhodla si vziať z 20 eurovej konzultácie to najlepšie a rozvíjať svoje ženské ja. Začala som racionálne – výskumom. Pozorne som asi dva týždne sledovala osoby ženského pohlavia ako sa obliekajú, ako sa rozprávajú, ako gestikulujú. A snažila sa ako správny výskumník zaradiť do skupiny a zapojiť sa. Bolo to strašné. Úprimne, naozaj úprimne som sa snažila priblížiť tomuto svetu, ale vždy to skončilo fiaskom, pretože som známa tým, že rada vtipkujem, glosujem situácie a môj slovník je občas riadne pikantný. Dotknuté ženy by to nikdy nepochopili. Muži áno. Aj preto rada komunikujem s nimi, lebo tu nehrozia nášľapné míny v podobe klebiet a tém o varení. Napriek prvému neúspechu som sa rozhodla v experimnte rozvoja ženskej energie pokračovať. Nákupmi. Veď to robia iné ženy, či nie? Odhodlane som sa vybrala do značkových aj neznačkových obchodov, aby som si žensky doladila šatník. Predsa len som mala šťastie na pár skvelých kúskov a cítila som sa hneď menej vystresovaná. Dokonca moje nadšenie rozvinúť ženskú energiu som dotiahla do takej „dokonalosti“ ako je kúpa bielej kabelky! V živote by som si nekúpila kabelku bielej farby, ale čo by človek neurobil pre módne trendy a pokoj v duši. Taktiež som sa zamerala na doplnky. Hoci mám doma rôzne prívesky, korálky, náramky a iné haraburdy, neprikladám tomu percento dôležitosti. Avšak teraz som si povedala, ak treba, tak treba. A kúpila som si veselý pestrofarebný náhrdelník z kamienkov, ktorý vyzerá ako by bol z lentiliek, vyrobený v materskej škole. No a čo! Mne sa páči.

Aby som však terapeutovi dokázala, že to myslím vážne nielen s vonkajšou formou svojej osobnosti, tak som sa prihlásila na pohybový výcvik. Tri dni pred telesnou výchovou ma pochytila panika. Čo si oblečiem? V ničom som sa necítila dobre, slovom moj out fit bol biedny. Nákupy? Len to nie! V skrini som predsa len našla pár kúskov, v ktorých som si nepripadala ako úplny idiot a vyrazila na telesnú. Privítala nás milá, usmiata dáma, ktorá to s nami naozaj myslela dobre. Naša mini zostava sa dala do pohybu. Presnejšie chcela sa dať. Cieľom terapie je dostať sa k tanečným slobodným kreáciám. Vízia šľahetná, cesta bolestná. Pri prvých pokynoch – ako sa rozcvičiť, som si uvedomila, že mám svaly, o ktorých som jakživ netušila. To bolo nič oproti chôdzi po zemi na boso po hrane chodidiel. Prečo???? Jajkala som ako stará žena, ale hoci cvičiteľka bola neuveriteľne tolerantná, nezlomne trvala na pohybe, rozhodnutá doviesť ma k zdraviu! Zvládla som to a bola som na seba hrdá. Na druhý deň som mala príšernú svalovicu, tak som vzala náplaste od doktora a oblepila si nimi nohy. Keď som sa dovliekla do banky zaplatiť účty, dievčatá z pobočky sa ma zhrozene opýtali: „Čo sa vám stalo?“ „Bola som na tanečnej hodine!“ Smiali sa ešte päť minút! Samozrejme, podrobne som im opísala svoje utrpenie z telesnej a bola som rada, že som im výrazne zlepšila náladu. Veď uznajte, celý deň počítajú cudzie peniaze! Zaslúžia si trochu humoru.

Počas víkendu si moje nohy odddýchli a ja som opäť uvažovala nad tým, na čo som sa to vlastne podujala. Pustila som si cd-čko a začala opakovať kroky. Vlnila som bokmi, poletovala po kuchyni ako baletka, mávala rukami. Cítila som sa úžasne! Keď som sa priznala mojim priateľkám (ťažkým intelektuálkam), ako som sa rozhodla bojovať so stresom a rozvíjať svoje ženské ja – smiali sa ešte viac. A keď som sa sťažovala, ako ma bolia nohy, jedna z nich pokojne, priam matersky dodala: „Ale aká žena budeš!“ Napriek tomu, to nevzdávam. Dnes v obchode som sa pristihla, ako pri oddelení s racionálnou výživou, si začínam precvičovať tanečné kroky. Nikto to nevidel, iba ja. S lentilkovým náhrdelníkom som si pripadala neuveriteľne ženská, uvoľnená a sexi. O to predsa ide, či nie?

Zdroj fotografie: www.pixabay.com