Môj starý dubový stôl ma sprevádza od detstva. Na ňom som si pripravovala domáce úlohy do školy, na ňom som maľovala či počítala. O čosi neskôr som si na stôl položila mamin písací stroj a napísala prvé články do novín. A pred viac ako desiatimi rokmi som na dubový stôl postavila počítač. Tento stôl je skutočným svedkom môjho života.

Je koniec roka. A ja si na dubový stôl kladiem fotografie, listy, účty, poznámky, kalendáre, texty, knihy. Všetko, čo som potrebovala tento rok k prežitiu. A kladiem si na stôl aj Bibliu, zamyslenia, odkazy z neba. Premietam si svoje zápasy, pokusy, drámy, zlyhania. Zmietam sa v starých jazvách a čakám uzdravenie. Ale pripomínam si aj úspechy, pocity radosti a šťastia. Nedokážem však rozsúdiť všetky kroky, a preto sa opäť a opäť vraciam k sebe, na dno svojej duše. A o čosi intenzívnejšie cítim, že som viac ako inokedy, spojená s osudmi iných ľudských bytostí. Chcela by som tomu rozumieť viac, poučiť sa zo životných príbehov. Chcela by som prijať viac múdrosti do svojho uvažovania a konania. Ale najviac by som chcela, aby ma učil Boh. Aby ma učil pokore, trpezlivosti, láskavosti i odvahe. Aby ma Boh naďalej viedol, chránil a strážil, napriek mojim slabostiam a nedostatkom.

Je koniec roka. Skutky a slová už našli svoje miesto. Niekam som posunula svoj čas či čas posunul mňa. Dnes už nič nemožno opraviť či zlepšiť. Dobré i zlé, všetko je za nami. Cítim voči životu úctu a som Bohu vďačná za dni, ktoré mi pripravil. Želám vám všetkým, aby ste aj vy záver roka prežili v zmierení s Bohom a pocítil pokoj v srdci a duši.