A – naplnenie času v Berinčoku...

V ráme nehy vidím mamu a jej brata, tvoria súostrovie vlastného času, vlastného príbehu s drámami a výkrikmi a nachádzaniami nití a nových začínaní, večných začínaní. Letmý obedňajší spánok ma odvial kamsi do bezpečia, do ticha sýtenia a obnovovania ľudských síl, ukolísal ma v náručí... A ja spomínam. Je opäť august, môj obľúbený mesiac. Leto sa tiahne spolu s mliečnym oparom oblohy a ja cítim tisíce vôní, ktoré patria tomuto vymeranému času.

V maminej špajzi je domov spomienok. Storočný žltý hrniec na lekvár, naberačka z bledomodrého železa, staré sódové fľaše, drevený mlynček na kávu, žehličky s vybrúsenými ornamentmi, prútené koše na chlieb a obilie, hlinené farebné dózy, rozmarné tanieriky,  ťažké mlynčeky na klobásy, popraskané sklenené vázy, staré rámy bez obrazov, kúsky medeného drôtu. Zastavenia. A na stene obité, no čarovné taniere s naivnými kvietkami, prísne ľanové obrusy na každú príležitosť, pradávne vzorky života, tepla a lásky.

V starom hnedom povojnovom kufri objavujem koženú peňaženku s dávnymi platidlami, obrovské miliónové bankovky, majú hodnotu už iba pre mňa. Hnedasté cifrované fotografie domov, detí, psov, koní, vozov. Rodiny. A ozdobné sponky starej mamy, lesklé a jednoduché v elegancii. Mala krásne vlnité vlasy.

Každým dňom stojím v inom roku, inom desaťročí, chvatne a náhlivo prenikám do minulosti. Ale slová nemožno otvoriť bez toho, aby sme poznali, čo je v nich a za nimi. Je naozaj ťažké sfúknuť prach v pamäti, je to vyčerpávajúce a veľmi bolestivé. Ale kým si úplne nedoškriabem dušu, nemôžem prejsť údoliami dejín mojich predkov. A tak sa len opatrne dotýkam starých modlitebných knižiek, majú obdraté tváre. Stáročné pamäte nás všetkých. Akoby skameneli v čase. A v koži a medi,  ktorá ich obopína. Biblia, Tranoscius, ešte stále má pevné listy a pevné posolstvá... Pokoj listín. Otváram Písmo, ktoré patrilo mojim starým a prastarým rodičom. A mám pocit, akoby som znesväcovala ich čas. Tajomstvá rodu, viery a ich nádejí. A predsa cítim ten príval obrovskej sily v srdci, akési znovupotvrdenie smerovania.

Držím v ruke mosadzné hodinky starého otca, ktorého poznám len z fotografií. Ukazujú deväť hodín, sú presné, no bez hlasu. No ja som opäť na slnečnej Dolnej zemi.

Slnko sa úplne rozpustilo na oblohe, polia po žatve, osvecujú prenikavou žltou celú rovinu. Vlak tlkoce a bociany letia tesne pri zemi, povedľa nás, sú nádherné, vznešené a vyrovnané. Malá stanička na juhu Maďarska. Poľný Berinčok. Vystupujeme.

Ohromujúce teplo Dolnej zeme, rozpálené uličky, omamné sladké hrozno s drobnými kôstkami. Sedíme na starých laviciach a ja sa dívam do záhrady, plnej ovocných stromov, lenivých muškátov, prudko voňajúcich ľalií. Kúsok od nás žltý slovenský dom, rodný mojej mamy. Ešte stojí. Poznávam tie hrubé múry verandy, nazerám tam spoza plota. Akoby som čakala, že odtiaľ vybehne malé bacuľaté dievčatko s hruškou v ruke. Ako na tej fotografii, kde vtedy moja mama, vari trojročná, mierne namosúrene stráži košík s ovocím. Tú fotografiu mám veľmi rada!

Na poludnie sa vyberám obzrieť si slivkové stromoradie. Je rovno na ulici, pred domami majiteľov. Veľké plody sliviek zrejú a mäknú pod pálivými lúčmi, lenivo visia v obrovských modrastých strapcoch a potom sa úplne ľahostajne skotúľajú do upravených jarkov. Nik ich nezbiera. Rodia sa, aby zaplnili celé ovzdušie domáckym sladkým oparom...  Šuchocem sa pomedzi uličky, privoniam si k múrom starých domov, plotov, obzerám nové. Hľadám slovenské domy s prednou verandou. Potichu miznú...

Z akéhosi dvora sa ozvú kačky, sliepky, svinky a veľmi rozzúrený pes. A ja viem, že práve za ich šopou je záhrada plná dýň, rajčín, kukurice a marhúľ.

A potom stojím na zastávke autobusu, aby som sa dostala do mesta. Prekvapí ma, že za mohutnými stromami sa ukrýva vyše storočná materská škôlka. Chodila sem moja mama i stará mama. Z dobových okien vykúkajú veselé bábiky. Škôlka má bieložltú sukňu a naďalej opatruje vo svojich „izbách“ deťúrence.

Podvečer sa zo všetkých skrýš vynárajú bledozelené žabky, malé, veľké, skáču pomedzi steblá, zeleninové hriadky, kamene skalky, drzo oznamujú dážď. Kým sa nepustí z neba, ponáhľame sa s  mamou na slovenský evanjelický cintorín. Chodník je dláždený starými tehlami a sprevádzaný z oboch strán mohutnými gaštanmi. Hroby mlčia, zakliate v železných ohradách, iba mená zosnulých prezrádzajú čosi z histórie. Spomíname. A potom kaplnka, čakajúca na odchádzajúcich. Predierame sa húšťavou divokej zelene, kríkov, drevených i moderných krížov, vtesnávame sa do ticha. Prechádzame chodbou smútku, ktorú rozjasňujú len živé listy a občasné plamienky sviečok. Vstupujeme do pokoja viery, ktorý stráži  Boh, keď ostatní už odišli... Stojíme pri hrobe prastarej mamy, mach vrastá do masívneho kameňa, zapaľujeme sviečky do sprítomnenia dávna a modlíme sa spolu s odkazom: „Pokoj prachu jej!“

Je ráno a je po daždi. Berinčokovské ulice sú nekonečne dlhé. A my kráčame k slovenskému evanjelickému kostolu, stojí tu od roku 1797. Je nádherný, veľkolepý. Biely a svieži. Má otvorené srdce plné Božieho jasu. Organ ma číry zvuk, klenby sú pevné, pripravené odolávať novým nárazom bytia. A rovnako pripravené prijímať ľudské modlitby, prosby, vďaky. V akomkoľvek jazyku. Posvätné tiché miesto. Nech Boh žehná Dolnej zemi.

Tak som sa vrátila, na moju milovanú Dolnú zem. Roky sme sem chodievali pozdraviť príbuzných, priateľov, navštíviť cintorín, zaspomínať si na detstvo mamy a jej brata, na roky pred vojnou, roky šťastia i pokoja. Hľadať a oživovať putá, korene. Dnes už moja mama nežije. No Poľný Berinčok ostane navždy aj mojím rodiskom. Nosím ho v duši a srdci. Vždy, keď si na toto zvláštne, trojjazyčné mestečko spomeniem, akoby som sa znovu narodila. A možno naozaj. Lebo človek nerozhoduje o svojom pohybe v čase a priestore. Iba pokračuje v ceste, ktorú mu vymeral Boh. A moja cesta?  Prechádza aj Dolnou zemou.