Riadky bytia
                                 Literárny web Evy Bachletovej

Globálna slabosť

Iba tiché krídla môžu zmierniť žiaľ, nepokoj, neistotu, ktorú pociťujem. Iba pevné objatie môže dať môjmu srdcu vedomie, že kamsi a komusi patrí. Leto roztvára ústa, je plné horúcich nestráviteľných oblakov a následne sa spúšťa do okien, duší a zeme – nekonečný a nemilosrdný prúd vody. Vyvracia stromy, láme konáre, podmýva domy, divoká hnedá voda útočí do všetkých kútov obydlí a roztápa zem. Odnáša majetok, odnáša životy, odnáša spomienky, odnáša istoty. Odnáša vedomie, že svet je miesto, ktoré má svoj daný rytmus. Všetky očakávania sú narušené. Naše bytie je narušené. Mazľavé studené bahno znesväcuje prítomnosť, oblápa svojimi smradľavými pazúrmi všetko dôstojné, čisté, lepí sa na zvieratká a potápa ich každodenné radosti. Zavaľuje cesty, brehy, domy.

A rieka opúšťa svoje korytá, preteká sama sebou, je rýchlejšia ako jej vlastné molekuly, akoby kričala – už dosť, už nevládzem, je sama sebe príťažou. A dážď ju núti dvíhať ramená a desiť ľudí. A vzápätí nás vysiľuje horúčava, ostré a bodavé lúče prenikajú do našich buniek, do ciest, obydlí rovnako neúprosne ako dážď. Dýchame nedýchateľný ozón, stránime sa poludňajšej hystérie lúčov, vyhľadávame zbytky tône a parkov. Snažíme sa prežiť. Tento rok – je o snahe prežiť. Odsúvame zabehané rituály, odsúvame plány, nakoľko stojíme obnažení, zneistení a bezmocní voči prírodným živlom a ich dôsledkom.

Okrajovo vnímame krízu, zmeny vlád, zmeny finančných možností. Snažíme sa prežiť. A nerobíme si už plány. Naše srdcia bijú od rána do večera v nádeji, že noc nás pritúli pokojným a ozdravným spánkom, že naberie dosť síl a odvahy do ďalšieho zápasu. A rozmieňame svoje city na drobné radosti. Opäť sa učíme tešiť z malých povzbudivých slov, krehkej prítomnosti priateľstiev, slov náznaku a náklonnosti. Oveľa viac si uvedomuje, čo sme stratili a čo môžeme stratiť a chvejeme sa bolesťou a strachom o našich blízkych. Sme znepokojení vírom svetom, vírom nenaplnených túžob a nesplniteľných želaní.

Sme na kolenách, vzývame Boha, modlíme sa k Nemu, voláme, prosíme o spasenie a uzdravenie, o pokoj a nádej. Chválime nebeské výšiny, ktoré sa ku nám sklonia v najvrúcnejšej chvíli úplnej odovzdanosti Bohu a Jeho sile. Sme vydesení z bytia, ktoré sa potáca ako naše mysle a telá, odolávame alebo sa poddávame tlaku, sme ako rozbité hračky, ktoré sa pohadzujú po našich bytoch a uliciach. Snažíme sa prežiť. A v tom stlačenom bytí sme si vedomí vlastnej malosti, vlastnej tichosti a slabosti. Sme malí, drobní, krehkí. A túžime sa privinúť k akejsi sile, ktorá nás ochráni, vyvedie zo súžení, bolesti ducha a duše. Sledujeme správy, mihotajúce slová a obrázky rovnako bezmocných úst, ktoré nám odosielajú akési vízie, akési plány na zlepšenie stavu sveta.

Moje leto je naozaj iné. Plné vzruchov, pádov, veselosti, ale aj absolútnej samoty. Som spojená s priateľmi, novými i starými dušami a toto spojenie považujem dnes za najdôležitejší okamih mojej prítomnosti. Kým viem, že moji blízki žijú, že sú v poriadku a že sa usilujú bojovať ako sa najlepšie dá s bytím, tak som pokojná. Alebo aspoň dokážem rozmýšľať a pracovať. Ako málo záleží na iných tvaroch, iných métach, iných pozorovaniach, keď je človek konfrontovaný s globálnou slabosťou.

A dotýkam sa ihličia, jemného prachu nebies, dotýkam sa hrejivej nehy nechtíkov, plnokrvného sadu, prudkých a sýtych stebiel, beriem ich do úst a nasávam tú opojnú sladkotrpkú chuť. Vdychujem tie vône a pachy, akoby som si ich chcela zakonzervovať navždy. Akoby som vedela, že tá chvíľa Božieho pokoja a radosti – je natoľko vzácna a zraniteľná, že ju treba užiť každou bunkou tela. Leto je sýte, prudké, nevyspytateľné. Míňajú sa tvary, tóny, ktosi nám odovzdáva kúsky umenia, kúsky starých nôt v novom nátere, hudba duní a zvučí, sedadlá sú rozpálené a ja vdychujem túto kulisu. Užívam si anonymnú stratenosť v dave, užívam si cudzie kreslá a cudzie tône, vtesnávam sa do životov ľudí, ktorých už nikdy nestretnem. Bezočivo hľadím do ich tvárí a iba pre seba kreslím ich charakter. Trochu ironicky, trochu vážne. Na lavičkách v parku dosnívam ich príbehy, ich životné cesty a približujem sa k bodu absolútnej lenivosti a stratenosti vo chvíli.

Kostolné zvony ohlasujú posun času a ja sa presúvam bližšie k rozmanitému stvorenstvu. Vrava, odhalené opálené telá, litre limonád, kopce veselej zmrzliny a akési opojné ticho. Sedím v kúpeľnej kaviarni, listujem si v knihe, pri uchu mi bzučí neurčitý rozhovor turistov, počujem ich mľaskanie nad taniermi a rozmarné hľadanie témy. Páľava neustupuje a zo zeme vytryskujú fontány a drzo špliechajú na šaty a rozhorúčené nohy davu.

V múzeu sa preberám do reality. Posúvam sa tisícročiami, stáročiami, dívam sa na historické artefakty, zachované dokumenty, šperky, drobnosti, ktoré patrili ľuďom a teraz sú znesvätené a vystavené na obdiv niekedy úplne ľahostajných očí. Tak sa im lepšie prizriem, pristavím sa v akejsi piete a obdivujem poctivosť spracovania najjednoduchších tvarov, ktoré slúžili v ich obydlí. Prehŕňam sa teda časom, dotýkam sa pamäte, oživujem dáta z histórie, iba tak – sama pre seba – skúšam, ktorá etapa bytia by mi pristala lepšie. A nostalgicky konštatujem, že asi každá – okrem tej dnešnej.

Kolosálny dom umenia – fragment socializmu, opacha, ktorá sa miestami stráca v parku a mení sa na chátrajúci skelet betónu – ukrýva obrazy. Žartovné, posmešné, ironické karikatúry. Akési skeče chvíle. Pokusy o vtip, či naozaj vydarené skice. Zastavujem sa pred nimi, iba sa pousmejem nad snahou ľudského ducha uchopiť cudziu hlúposť. A minúť tým vlastnú...

Rieka – oporný bod ma vedie ďalej, húštiny zelene, kríkov, nič nie je ponechané náhode. Ktosi uprostred zelených plôch vystavil na obdiv plastové sochy. Príšerné gýče symbolizujú našu prítomnosť a ja som skľúčená z vedomia, že naša prítomnosť je naozaj jeden nekonečný plastový gýč...

A potom sa prizerám prikrčeným budovám, ktoré vyrástli v architektúre storočí, s viac či menej precíznymi a vkusnými tvarmi, lemujú akýsi drobný bulvár či malomeštiacku promenádu – a naozaj im to pristane. Tak sa posúvam po tej ulici výpravných nôh a tvárí, občas sa pristavím v drobnom obchodíku, slovom márnim čas. Len tak. Dnes mám na to právo, dnes mi je to dovolené.

A nemyslím na ťažobu v mysli, na ťažobu povinností, ťažobu starostí a nemyslím ani na roky, ktoré som nežila a nebudem už žiť. Myslím na len prítomnosť. Ľahkovážne a nezodpovedne sa moja duša sa vznáša v miernom opojení.

A v nedeľu si sadám do kostolných lavíc drobného chrámu, ktorý je horúci, prepálený nebeským svetlom a modlitbami. Vdychujem tú posvätnú vôňu, ktorá stúpa z rozhorúčených lavíc a farieb obrazov, vdychujem vôňu pokoja a pokory a radostnej chvíle spojenia s Bohom. Som cudzinec a predsa je mi všetko dôverne známe. Dôverne známe. Cítim sa slávnostne a vyrovnane a s vďakou opúšťam priestor, kam som zložila svoje modlitby, svoje nekonečné prosby a náreky, ale aj svoju chválu a vďaku.

Je poludnie. Slnko vládne nad každým okamihom a ja sa opäť púšťam cez rozpálený most rieky. Rieka sa iba trochu pokrčí, ťažkopádne posunie zopár halúzok, kým ju nezaplavia biele labute, majú tu domáci prístav. Majestátne a majetnícky sa presúvajú sa z brehu na breh a dokazujú každému, komu patrí dané územie. Iba drzé malé kačice sa neúnavne premávajú tam a sem, vyliezajú na breh, snoria po brehoch a parkoch a potom sa opätovne ponoria do kalnej vody.

Podvečer sa miestny bulvár opäť zaplní nedočkavými nohami, ktoré budú hľadať rozptýlenie či oddych po horúcom dni. Kaviarne bzučia, cítiť prvý vánok od rieky a hôr a ja sa stávam akousi kulisou. Anonymnou kulisou a je mi dobre.

Návrat do domácej prítomnosti je ťaživý. Smog, nekonečné varianty odpadkov bratislavských chotárov ma dráždia, desia a rozčuľujú. Som opäť doma. Pripútaná k minulosti, pripútaná k záväzkom, účtom, majetku, haraburdám, veciam. Pripútaná a spútaná danými súvislosťami a paradoxmi. Pripútaná k bolestiam a stratám. Snažím sa uniknúť do duchovných sfér. Snažím sa prekryť každodennosť hlasmi mojich najmilších. Snažím sa z ich energie nasať silu do nových minút, ktoré ma vôbec netešia. Snažím sa nájsť akúsi odpoveď a pritom otázku, ani nepoložím. Pristihnem sa, ako opäť navliekam svoju kožu, svoju rolu, svoj život. Ten obraz sa mi nepáči.

Nie, vrásky už nepočítam, ani šedivé vlasy. Len som znepokojená úbytkom síl a úbytkom odhodlania a úbytkom nádeje. Tak veľmi chcem veriť, že sa všetko zmení. Presnejšie chcem vedieť, že sa všetko zmení. Že sa vymaním zo zotročujúcej prítomnosti samoty, že ešte zažijem radosť, naplnenie, že môj život bude mať zmysel. Že ešte budem pracovať a moja práca bude mať význam. Že moje starnúce telo a starnúca duša kohosi potešia, budú pre kohosi vzácne, jedinečné, že budem očakávaná a milovaná. Že budem dávať do posledného dychu svoju energiu komusi, kto bude o to stáť. Že budem mať úspech a môj život nevyjde na posmech.

Je večer, mesto je rozbité, rozkopané, zaprášené a prázdne. Iba zopár tvárí sa presúva do práce a domov, obchody sú plné stereotypov, obalov a fliaš s obsahom, ktorý má nezdravý pôvod. Všetko je v poriadku. Som doma, som doma. Tu som naozaj doma?

Komentáre

Článok zatiaľ nikto nekomentoval.

Pridajte k článku komentár

Comment form



Webová stránka: URL (nepovinné)

Text komentára

Pridajte článok na Facebook | Pridajte článok na vybrali.sme.sk