Milujem august. Je to môj mesiac. Je zrelý, ospalý, vyrovnaný a tajomný. Je sýty vôňami zeme, sýty plodmi, ktoré Boh požehnal človeku. A aj augustové rána sú iné. Pokojné, trochu rozmazané a zároveň rozmarné. Zdá sa mi, že august má modré vlasy. Vyrástli mu z jemného oparu, ktorý sa každé ráno dvíha k slnku. Kým sa nevytratí, stačí ešte osviežiť naše tváre a zmysly.

A podvečer sa august mení na gazdinku. V kuchyni sa rodia slivkové, marhuľové, ríbezľové lekváre. August konzervuje totiž letný čas. Zatvára ho do sladkých dobrôt, ktoré nám budú pripomínať prázdninovú slobodu.

Leto ešte nezhorelo a ja mám na jazyku vône obrazov a vĺn. Prestávam byť sebou a splývam s morom, naberám jeho silu, búrlivosť, lásku. Piesok je horúci, sypký, ožíva pod nohami. More vystupuje zo seba, zakráda sa spoza diaľav do kostí, vnemov, vrastá do človeka, hrá s ním, prijíma ho a – vyvrhuje. Vlny sú plné piesku, rovnako ako vzdoru a potreby, ukázať svoj oprávnený hnev. Stúpajú a udierajú do chrbtov, členkov a brehov.   

A večer padá do neónov, obchodov, riavy, peňazí, chutí, žiadostí, sladkého leňošenia, silnej kávy, rozhovorov... Rozpálené borovice v prímorskom parku zhadzujú svoje šišky. A spomalene sypú na zem svoj ihlicový dážď. More vypúšťa vietor a ochladzuje rozpálené plecia. Noc šumí v snoch...

Tiež vidím svoje sny. Trochu stratené, ale predsa sú moje. Ukryté v malej mušli či v záreze stromu. Všetko vidím v tom zvláštnom obraze mora. 

Opálené tváre. Farby leta. V šatách, hudbe, zvukoch. Aké oslobodzujúce vedia byť chvíle bez povinností. Stávame sa srdečnejšími, uvoľnenejšími. Sme jednoducho slneční. Slneční ľudia. Kiežby sme si niečo z tohto pocitu preniesli aj do ďalších mesiacov.

Hovorí sa, že bilancujeme v závere roka. Ja si svoje účty skladám počas leta. Riadky, úlohy, zážitky, túžby. Prísľuby. Moje, cudzie. Ako aj prosby a nádeje. Odkladám ich do políc, triedim v duši. A chcem sa znova nadýchnuť, aby som ešte vládala vykročiť. A prosím Boha, aby mi to dovolil.

August zreje. Ako naše žitie. Sedím za starým dubovým stolom, v nehybnej izbe a premýšľam nad tým, ako viera podmieňuje, ohraničuje a vymedzuje zmysel ľudskému bytiu. A opäť a opäť náš život poddáva Bohu.

Avšak letná búrka za oknom rozbíja moje myšlienky. Strháva stromom listy a konáre,  prudko udiera do nášho bytia. Je neúprosná a rýchla. Dážď silnie, akoby chcel dokonale očistiť každý kúsok zeme. A zároveň rozdeliť čas. Náš čas. Všetci potrebujeme Boží dážď. Byť ním obmytí a občerstvení. A zároveň ubezpečení, že Boh nás neopúšťa. Že ostáva pri nás a v našej nádeji.

Keď dohrmí, je už neskorá noc. A ja túžim po tichom rozhovore s Bohom. Chcem sa opäť naučiť počúvať. Hovoriť a nekričať. Nepretínať vypovedané. Ponoriť sa do Jeho hlasu. Iba počúvať. Prijímať a snažiť sa porozumieť.

Je august. Mesiac, keď leto má dokonalý tvar. A my máme ešte čas na svoje sny. Obávam sa, že mnohí z nás už prestali snívať. Sme priveľmi pripútaní k dennej realite. Ku každodenným starostiam, trápeniam, bolestiam. Viem, nedajú sa odsunúť. Vždy nás nájdu, prekvapia, pristihnú. Avšak sen nás predsa nič nestojí! Možno sa naše plány nesplnia tak, ako si to predstavujeme, no naša duša bude sviežejšia. Budeme vedieť, že existuje aj iný svet. Svet v našej mysli.  Je bohatší ako si vieme predstaviť!

Želám nám všetkým, aby sme dokázali ešte snívať. Nielen počas augustových dní. Aby sme sa s úžasom dívali na oblohu plnú hviezd, aby sme v dušiach boli bližšie k nebu. K nášmu Bohu. Iba tak bude naše bytie úplné a zrejmé. Ale Boh bude s nami, aj keď precitneme.