Akoby ktosi vo mne vypol cit. Pre tóny, farby, nehu. Zobliekam seba do seba a hľadám čosi určité, čo ma prežiari a odnesie ku ohňu. V ňom spálim všetko nepodstatné a v ňom nájdem novú silu a novú radosť. Chcem zotrieť v mysli tie divné vrstvy účtov, ktoré sa mi vŕšia rokmi a ja sa pýtam, či ešte príde ten čas, kedy ich splatím. Túžby, sny, plány a predstavy mi krúžia v pamäti a ja sa bojím, či nie je neskoro. Kričím si do očí! Tak sa konečne zodvihni a píš! Choď medzi riadky a možno nájdeš niektorý z koncov seba a sveta.

V nádychu prelomená veta. Moja duša nemá odpoveď na riavu slov o sile a strachu, ktorá prúdi z myslí mocných. Ktorí pokorujú, ponižujú, dlávia ľudskú dôstojnosť a nehu. Akoby bol svet obostretý múrom znecitlivenia. Je to hra bez rozhodcu. Priveľa hráčov. Prizerám sa spoza plota a čakám na ich, či náš posledný gól.

Je horúce leto. Horúci čas. Rozpálené povetrie úplne nasiaklo vôňou listov agátov. Dýcham slnko a som viac ako inokedy prirastená k zemi. K prabytiu stvorenstva. Prijímam nádheru života a oslavujem Božie ruky za dielo, o ktoré sa potichu oberáme.

Čo všetko chýba dnešku? Iskra, jemnosť, elegancia, lesk, humor, radostné chvenie zo života. Akoby sa vytratili. Akoby ich zovrela hrubosť, bezcitnosť, prázdno. Dívam sa na ľudí, či majú ešte šťastné oči. A často v nich vidím len bezútešný okamih, okamih prežívania. Posúvajú sa z dní do dní, obvešaní hypotékami, splátkami, strachom z nezamestnanosti,  strachom o zdravie, strachom o bytie. Svoje bytie i blízkych. Strach, strach, strach. Priveľa otázok, priveľa vysvetlení, priveľa protirečení. Žijeme. Ako sa dá. Ako sa dá? 

Hebké, jemné, chladivé, oblé, obrúsené časom. S čiarkami mora, rias, vodných živočíchov. Moje kamene z Dunaja. Majú v sebe zvláštne čaro. Ukrývajú stratené chvíle, prúdy, hrmot lodí, vírenie rýb. Tie kamene sú čarovné. A je ich toľko! A nikto si ich nevšíma, nikto nežasne. Prestali sme vidieť, prestali sme cítiť tú jednoduchosť. Jednoduchosť, do ktorej Boh vložil zázračné kódy, ktoré udržujú zem pri živote a v živote.

A deň opäť rozpadne, energia sa rozplynie do večerného ticha. A dlane oslabnú. Veď koľké hodiny boli zovreté v päsť a bojovali na tej či onej strane. Zvíťazili? Zvíťazili sme v dnešný deň? Toľko kriku, toľko vynaloženej sily! A všetko úmerné našej chamtivosti. Po moci a v moci.

Nadišla chvíľa, povedať čosi, vystúpiť z tieňa vlastnej mysle a rozhodnúť sa. Povedať Bohu, že sme už veľmi unavení, vyčerpaní, dotrmácaní, ubití z nekonečného chaotického súboja. Človeka voči človeku. Veľmi by som si želala, aby sme zložili ľudské i kovové zbrane a položili dlane do Jeho rúk. Aspoň v jeden jediný deň.

Naša prítomnosť je priveľmi obnažená, ostrá, priama. Hlasy, zvuky, gestá sú príliš zreteľné, zraňujúce. Akoby sme už nepočítali s jemnou chvíľou modlitby. Preto chcem dnes počuť niečo iné. Nežné, pevné, uisťujúce slovo. Slovo o večnosti. Slovo o Bohu, slovo o Jeho blízkosti. Nechcem zastať na tejto ceste. A nechcem ostať na nej sama. Pane, buď pri mne, aby som mohla ísť opäť za Tebou. Bez Tvojej prítomnosti ísť však nedokážem.

Dusivý smútok, bezvetrie hodín. Zovretie. Zaklinení dušami do starostí, ktoré prenášame do mobilov, smsiek, e-mailov, skypov či chatu. Hovoríme, píšeme, hovoríme, píšeme. Obsypávame biele obrazovky znakmi, fotografiami, symbolmi našej úzkosti či radosti. A stávame sa súčasťou obrovského dunivého podmazu k celému nášmu jestvovaniu. Produkujeme slová a zvuky najrozličnejších kategórií a kvalít, nadchýňame sa technológiami a splývame s nimi. Taký je náš čas. A ostáva len dúfať, že aspoň čosi cenné a podstatné z našej produkcie bytia ostane ďalšej generácii. Ako výstraha či poznanie?

Bez pátosu otváram svoje riadky. Nemám nič. Iba mizerné poznanie svojej slabosti. A tak sa s humorom dívam na seba a už nepočítam ani vrásky, ani šedivejúce vlasy. Modlím sa k Bohu, aby som vedomie vlastnej slabosti – uniesla. Som čoraz viac unavená z úpenlivých snažení ľudí, ktorým chýba pokora a láska k Bohu, pokora pred ľudskou dôstojnosťou a láskavý pohľad na rovnako omylných, rovnako starnúcich, rovnako strácajúcich sa ľudí, ako sú oni – sami. A čoraz menej mi záleží na mienke spurných, pyšných a bezohľadných rozhodcov, ktorí sa delegovali do dočasných pozícií moci.

Neopusť nás Pane prosím, máme len Teba v tomto pozemskom ťažkom čase, vráť nám prosím nádej a pokoru. Aby sme úplne nezdivočeli a nezodrali svoje duše v snahe páčiť sa svetu a jeho omylom.

Foto na titulke: Flickr