Panoráma mesta. Stáročné budovy oblečené do nových červených škridiel a lákavých farieb, pritisnuté k sebe a uličkám, ktorými stále prúdi čas. Tisíce veží a komínov. Nové a staré dominanty. Obydlia dneška však obopína studený dizajn, poskladaný zo skla a kovu. Sú vytesnené na okraj mesta, a predsa sú neprehliadnuteľné.

Kráčam po hrboľatých dlaždiciach, predieram sa v dave turistov, cudzincov. A čosi hľadám. Rovnako ako oni. Hľadáme svoje dejiny, svoje určenie. Niečo, čo nám bolo dané, niečo vznešené, noblesné, krásne. Dotýkame sa starých múrov, medených brán, sadáme si na schody, ktorými vstupovali do budov a chrámov naši predkovia. A chceme cítiť tú vôňu času. Starého času. A v katedrále znie organ, majestátne posiela svoje tóny nebesám. Je to okamih večnosti. Silný a neústupčivý. Znie ako varovanie, ako výstraha nášmu bytiu.

Slnko pomaly rozpustilo dážď a ja sa dívam do tvárí ľudí, ktorí kráčajú popri mne. Sú rozochvení, nadšení, udivení. Precitajú z minulosti do prítomnosti. Historický most spája  a  oddeľuje túžby, želania a moc panovníkov – dávnych i súčasných. No mohutná rieka so svojimi čarovnými plavidlami nerušene odnáša všetko. Chvíľu poznania i chvíľu zabudnutia.

V tieni starého parku pocítim slabosť. Pramení z neschopnosti poznať ďalšie smerovanie človeka. Nadýchnem sa a chcem opäť prijať ilúziu rozprávkového bytia. Tá sa však rozplynie v hlase nevidomej speváčky, ktorá interpretuje operné árie. Jej nástojčivý prejav rozrušuje bezstarostnú atmosféru nedeľného popoludnia.

A tak sa vraciam opäť k dejinám človeka. K našim dejinám. Sú plné skokov, úskokov, rastu civilizovanosti, no rovnako plné deformácií nášho vedomia. Pamäť sa stráca a my sa strácame v nej. Žijeme, no sme vytrhnutí z kontextu, kontextu síl, rozhodnutí, pravidiel. Akoby naše životy boli izolované od dejín národov, národností, menšín, kmeňov, spoločenstiev človeka. Sme absolútne pohltení každodennosťou. A tak sa strácame vo vlastných stopách.

A chrámy, katedrály, synagógy lemujú tieto stopy. Vstupujeme do nich, aby sme sa opäť spoznali. A poznali cestu, ktorú nám dal a vymeral Boh. Možno sme ešte schopní rozpoznať posolstvá, tajomné symboly, staré slová. Možno ešte dokážeme rozumieť súvislostiam ukrytým v čase. A možno iskrivé poznanie nám bude navždy odopreté. Záleží len na nás, ľuďoch, do akej miery bude naša duša citlivá. A či naozaj sme ochotní precitnúť. Otvoriť sa Božej múdrosti a zároveň ponoriť sa do ľudskej pamäte. Poučiť sa zo zlyhaní ideálov, zo zlyhaní človeka a hrôz, ktoré sme si sami spôsobili. Boh čaká na naše rozhodnutie. Aká bude naša konečná odpoveď?