Ráno je plné priesvitného oparu, zriedený padá na stromy a svet je trochu sivý. Presne ako naše ranné zobúdzajúce sa tváre, tváre mestských ľudí. A  v tieni prvých žltých listov mám už jeseň. Horká sušená slivka, vzduch voňajúci premočenou zemou. Dážď sa prediera do zeme, do jej štruktúr a organizmov. A vrecko začiernené od sadzí a prvých gaštanov mi zohrieva ruky. Moment času.

A ja otváram staré listy, sú to pohľadnice z neba. Sú od mojich blízkych. Ich rukopis je ako ich srdce. Rozochvené, nepokojné, no isté láskou, nehou, porozumením. A ja si pripomínam ich dotyky, slová, smiech. Absolútnu zrastenosť. A ďakujem Bohu za roky, dni, ktoré mi daroval. V ľuďoch, ktorí ku mne patrili...

Sú chvíle, kedy sa opieram o bolesť a dávne slová. Vtedy mi je desivo prázdno. Náhle sa však rozpustia všetky zmätky a napätia. Som odrazu nehybná. Nepočujem čas. Iba ticho. Nežné ticho. Vtedy vstrebávam život. Únavný tlkot dní. Cítim len priestor pokoja. Posielam doň novú modlitbu, novú nádej. A do neviditeľných Božích rúk vkladám svoje bytie. Som v bezpečí!

Cítim ešte sladkastú chuť leta, chuť pokoja, náhleho kúpeľa v letnej lúke. Vôňu tisícich kalichov. A za oknami perleťový peľ na lístkoch muškátov. Veselo odskočí po letmom závane vetra, rýchlo udrie o sklo obloka a zošuchne sa k zemi. Presne takto si každé ráno češú muškáty vlasy. Stojím za závesom a prizerám sa ich jasu a radosti. Je toľko rozmanitostí v dlani Stvoriteľa zeme a nebies, je toľko presne určených okamihov, že ich nemožno všetky postretať a zoznámiť sa. Možno nad nimi iba žasnúť!

Nepriehľadná zem politiky a jej svojských štruktúr. Nové parametre ekonomiky a zvoniacich mincí, nové vylúčenie faktov, nové kulisy. Prezliekame sa z dejín do dejín. Vstávame z pahreby. Pripravení bojovať, najmä sami proti sebe.

A potom to opakujúce sa dianie, umelá špirála civilizovanosti. Nekonečný rad k sebe tisnúcich sa svetiel, áut. Zhluk chaosu. Divadlo obchodu, bezduchý pohyb v presne vymedzenej zóne.  Do hľadiska zasadol tovar. Potrebný k prežitiu. A ja mám pocit, že rezignovane padáme do tmy. Všeobecný súhlas – je zrejmý.

Sme chorí na osamotenie. Patrí však do „nevyhnutnej“ formy dnešnej doby. Nekonečný reťazec produkcie a recyklácie si žiada svoje obete. A my sa pokorne podvolíme spretrhaniu bytia, zväzkov, spätosti s našou dušou. Súkromné dejiny sú nepodstatné. Stúpame do sfér umelej reality, umelého bytia.

Nitky vedúce k priepastiam. Nitky vedúce k slobode. Stará pamäť a predobraz iného času.

Za sklom tisíce sekúnd, vpíjajú sa do seba, podmieňujúc sa navzájom k pohybu. Zaoberáme sa prítomnosťou a pritom nástojčivo hľadáme kus istého ospravedlnenia za naše bytie, kus nevyhnutnej bolesti a kus nevyhnutnej radosti. A čakáme na niečo, čo nás zastaví a zároveň vyzve k nepoznanému kroku. A nebesá sú tak blízko! Avšak pre nás, často veľmi, veľmi ďaleko...

Dômyselná konštrukcia hybnosti a funkčnosti, nadväznosti a prepojenosti rovín sveta. S úžasom vnímame život, detailne ho skúmame, analyzujeme, spracovávame. A pokúšame sa zrodiť nové tvary, nové formy organizmov. A predsa sa napokon musíme zastaviť pred jedným múrom. Múrom, ktorý nás oddeľuje od Jeho moci, múdrosti a veľkosti. Sme si toho vôbec vedomí?

Kód stratenej harmónie, pocitu vznešenosti, jemnosti. Kód strateného dobra, spolupatričnosti a spätosti. A len jeden východiskový bod. Bod vedomia Božej moci. Bod, z ktorého všetko pramení. Všetko ostatné je nepodstatné.  Aj naše jazvy. Naše úzkosti, straty, bolesti, ochromenia, choroby. Vraciam sa dnes k tomuto bodu. Božia moc je nesmierna. Je pre človeka tajomná, neuchopiteľná, nepochopiteľná. Našťastie.