Mám rada nedeľné ticho. Vtedy sa prebúdzam z bolestí a jaziev. A spomínam na svoj život, na okamihy, ktoré boli také ľahké, snivé, jemné. Na pocity spriaznenosti, na nehu, ktorú som videla v maminých očiach. Moje dávne dni však stíchli. Stratili sa úderom blesku, úderom smrti. A ja načúvam tej každodennosti, ktorá šuchoce popri mne a vo mne. A udivuje ma, že napriek tej veľkej bolesti a veľkému prázdnu mi Boh dokazuje, že ešte niečo cítim. Že si pamätám na drobučký jas bytia, stvorený z  nehy, pokoja a obetavosti.

A tak sa dotýkam spomienok. Roky nie sú dôležité, iba sila, ktorá z nich vychádza. Z okamihov, ktoré boli podstatné a ktoré formovali moju dušu, myseľ a srdce. Dnes viem, že žiadna bolesť nie je večná. Ani tá, ktorú prežívame nad stratou najbližších. Aj ja som ju prežila. Úplne ma pohltila, ochromila, vystrašila. Sprevádzala ma dňami a mučivými bezsennými nocami. Oťažel mi celý svet!

Hoci sa mi priateľky a priatelia pomáhali zmierniť žiaľ, moje vnútro reagovalo inak. Nevedela som si pomôcť. A tak som sa v jeden januárový deň počas prechádzky, rozhodla odovzdať Ježišovi svoju bolesť. Poprosila som Ho, aby mi pomohol, aby mi oslobodil dušu a srdce, inak sa zbláznim! Naozaj som netušila čo sa stane, ale cítila som, že teraz je tá správna chvíľa, v ktorej mi iba Pán dokáže pomôcť. A tak sa aj stalo. Moja ostrá, nekonečná bolesť - utíchla. Postupne som sa oslobodila od ochromujúcej úzkosti, chvenia  a trápenia, ktoré prestupovalo celú moju myseľ a telo. Svet sa mi začal postupne rozjasňovať a začali sa mi vracať pocity, vnemy, o ktorých som si myslela, že už neexistujú.

Som Bohu vďačná, že dnes už môžem pokojnejšie spomínať na svoju mamu a všetky roky, ktoré sme spolu prežili. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, žiadna bolesť nie je večná. Lebo Večnosť pozná iba lásku a pokoj.

Prežívame ďalšiu pôstnu nedeľu. A myslíme na Ježiša, na Jeho cestu na Golgatu a Jeho bolesť. Na Jeho ukrižované ruky, na Jeho rany, ktoré navždy ostanú symbolom ľudskej tragédie. Tragédie bytia človeka. Cesty človeka a cesty jeho rozhodnutí. Aby sa obnovilo puto medzi Bohom a nami - Jeho deťmi, posiela Boh na smrť - svojho Syna. Tiež svoje dieťa. Jeho Ježiša. Nášho Ježiša. A toto absurdné vyústenie zápasu o záchranu človeka sa odohráva v bolesti, ranách a krvi. Je to naozaj dokonalý obraz nášho hriechu a nášho pádu.  V bolesti, ktorú Ježiš prežíva pri bičovaní a ukrižovaní, sa stretá celá bolesť sveta. Boží syn prežíva ľudskú bolesť. Fyzickú i psychickú. A aj v tejto nesmiernej bolesti, bolesti umierania sa Ho dotýka Boh.

Naša prítomnosť je napriek civilizačnému pokroku plná bolesti. Chorôb, utrpenia, násilia. Vojnových konfliktov, bojov, otvorených nepriateľstiev a neskrývanej nenávisti. Tým všetkým prechádzame aj v 21. storočí. A ani to nám nestačí. Našu bolesť si sami znásobujeme  - aj vo filmovej či televíznej produkcii. Akoby sme si museli všetko násilie a zabíjanie pripomínať, projektovať a zobrazovať vo fiktívnych či menej fiktívnych scénach.

Sme priťahovaní chorobnou potrebou vidieť kohosi trpieť, umierať, zabíjať. Ľudská smrť je jednoducho najlepšie predávaným produktom našej doby. Je to top správa žurnalistiky!
A predsa istá a dúfam, že väčšia časť populácie sveta bojuje o záchranu ľudského života. Usiluje sa pomôcť množstvu nevyliečiteľne chorých, zmierniť ich každodenné utrpenie, zlepšiť kvalitu ich života. A tak sa dráma ľudského bytia neustále opakuje. Boj o život pokračuje...

Ježiš umrel za nás, umrel, aby sme žili. Aby sme mali večný život. A aby sme náš pozemský život prežili inak. S Ním a v láske. V pokoji a mieri. Aká je naša voľba?

Je pôstna nedeľa. Opäť sa prebúdzam zo svojich bolestí a jaziev. Nie, dnes sa na nič Boha nepýtam a o nič Ho nežiadam. Iba  prosím, aby sa ku mne sklonil, aby sa ma dotkla Božia milosť. Je oslobodzujúca a žiarivá.  

Želám vám vážení čitatelia, aby ste prežili pôstne obdobie s Bohom. Aby ste Bohu  odovzdali svoje trápenia a zažili uzdravujúci dotyk Božieho milosrdenstva. Boží dotyk je skutočne nezameniteľný!

Maľba: Akad. Maliarka Ľubica Prudilová - Dohnányová