Mladé, krásne, svieže tváre. Dokonalé, opálené, vyšportované, štíhle telá. Nádherné upravené vlasy najrozmanitejších farieb. Krásne mladé ženy a príťažliví mladí muži na billboardoch. Vyretušované bezchybné tváre na titulných stránkach časopisov. Dievčatá či takmer ešte deti vo sfére modelingu. Tváre, potvrdzujúce nové pravidlo, že svet patrí mladým.

A svet si pýta mladých. Veď zamestnávatelia radšej uvítajú perspektívnych mladých ľudí do 35 rokov, ako starších, zrelých pracovníkov, ktorí majú dostatok profesionálnych i životných skúseností. Svedčia o tom inzeráty, ako aj konkurzy na rôzne pracovné pozície.

Mám 37 rokov a na svoj vek priveľa šedivých vlasov. Zatiaľ ich úspešne prekrývam farbami z reklám. A mám tiež množstvo vrások okolo očí. Slovom starnem. A uvedomujem si, že tak ako ja, sú aj moji vrstovníci v očiach zamestnávateľov – neperspektívni. Sme jednoducho pre nich starí. Nepotrební. A pritom paradoxne –  svetové, európske i slovenské štatistiky hovoria, že spoločnosť starne, a preto sa nevyhnutne predlžuje aj aktívny produktívny vek. Pracujúci šesťdesiatnici sú a budú pre spoločnosť jednoducho – nevyhnutnosťou. Ako potom zosúladiť tak ospevovaný a vnucovaný kult mladosti s realitou?

Kritéria mladosti a kritéria staroby sa v posledných desaťročiach výrazne zmenili. A zároveň sa akoby od seba oddelila forma a obsah. Forma, obal ľudského tela sa jednoducho stala vďačným predmetom farmaceutického, kozmetického a reklamného priemyslu. Hra na mladosť s nekonečnou sériou omladzujúcich prostriedkov je novodobým fenoménom.  A povedzme rovno, že v niektorých prípadoch priam posadnutosťou.

Avšak obsah, ukrývajúci našu dušu, srdce, myseľ, pamäť, životnú múdrosť, skúsenosť nikoho nezaujíma. Neznepokojuje. Nie je predsa objektom reklamy a obchodu.

Svet nám jednoducho nechce dovoliť prirodzene starnúť, prirodzene odovzdávať skúsenosti, či už profesijné, alebo životné.  Táto disharmónia však prináša oveľa viac problémov, než dokážeme v súčasnosti čo len pomenovať. Spoločnosť je orientovaná na mladosť, priebojnosť, výkonnosť, dravosť. Je to daň za vyššiu životnú úroveň? Alebo civilizačný rast?

Príkladom sú vari aj mladučké moderátorky z televíznych obrazoviek, ktoré sú už teraz vnímané ako celebrity. Z profesionálneho hľadiska však neraz pôsobia skôr komicky ako seriózne, keď informujú o vážnych či tragických skutočnostiach. Ich prejav je často nedôveryhodný, nepresvedčivý. Jednoducho chýba tu ľudská zrelosť a životná skúsenosť.

Mladosť alebo staroba. Nič medzi tým, akoby neexistovalo. Akýsi plynulý prechod z jednej životnej etapy do druhej. Pohybujeme sa teda v extrémoch. A nedokážeme prepojiť čas mladosti s potrebným úsekom ľudskej zrelosti, produktivity, zmúdrenia až do veku ľudskej jesene.

A tak panický strach zo starnutia, osamotenia, bezvládnosti, bezmocnosti, chorôb, slabosti, smrti  premietame len do roviny úvah nad domovmi dôchodcov, sociálnymi zariadeniami, opatrovateľskými a ošetrovateľskými službami pre seniorov. Nikto z nás predsa nechce byť starý, odkázaný na pomoc. Naše postoje k priebehu života sú čoraz viac absurdné.

Je október – mesiac úcty k starším. Mali by sme viac myslieť na naše mamy, staré mamy, rodičov, ktorí nás vychovali, umožnili nám vyštudovať, pripravili nám materiálne i finančné zázemie pre osamostatnenie, štart do života. Pokiaľ je to možné, pomáhali nám a pomáhajú nám doteraz s výchovou našich detí, opatrujú naše ratolesti, tešia sa z našich úspechov v kariére. Povzbudzujú nás, boja sa o nás a najradšej by naše problémy vyriešili za nás – sami. Takí predsa sú a budú rodičia – vždy! Buďme im za to vďační, aj keď nás možno ich priveľká rodičovská láska občas poriadne rozčúli. Som však presvedčená, že my sa k našim deťom budeme správať rovnako!

Avšak mali by sme hovoriť aj o niečom inom. O skutočnom postavení našich starkých v spoločnosti. A nemám na mysli len tie percentá, o ktoré sa každý rok zvyšuje ich penzia a o ktoré sa vedia vášnivá diskusia v parlamente či v médiách.  

Premýšľajme nad tým, do akej miery kult mladosti vytesnil z našich predstáv o živote  – reálny úsek, akým je vek starnutia, vek staroby. A aký program vlastne našej starnúcej populácii predpisujeme? Ako si vlastne predstavujeme našu vlastnú starobu? Dokáže ešte spoločnosť akceptovať starnutie ako čosi prirodzené? Vieme sami prijať tento úsek života? Smieme vôbec zostarnúť?

To sú otázky, ktoré chcem adresovať sociológom, psychológom, teológom, odborníkom s prosbou, aby nám pomohli opätovne vnímať vek starnutia. Aby sme sa naučili ľudskej starobe porozumieť a prijať ju. A to bez trpkosti, ľútosti či pocitu ukrivdenia. Želám teda nám všetkým, nech prežijeme našu jeseň života v dôstojnosti, činorodosti, radosti, zdraví, spokojnosti, s Božím požehnaním. A nech dokážeme prirodzene zostarnúť.