Slová, slová, slová. Žijeme v dobe, ktorá je priam zaplavená slovami. Prúdia k nám z éteru, obrazovky, internetu, klasických i mobilných telefónov, prehrávačov. Sme priam zasypaní informáciami. Textami. Správami. Blogmi. Žijeme v komunikačnej explózii. A opäť a opäť telefonujeme, hovoríme a píšeme SMS-správy. A po chvíli kontrolujeme mailovú poštu a rozposielame nové správy do sveta.

Zaznamenávame pocity, vnemy. Hlásime sa o slovo, priazeň, pozornosť. Blízkych a okolia. Chceme, aby nás bolo počuť. A tiež, aby sme počuli. Hlas človeka, ktorého máme radi, na ktorom nám záleží, o ktorého sa staráme. Sme absolútne prepojení zvukmi a slovami. Sme súčasťou toku signálov. Hudba v akejkoľvek kvalite a rýchlosti preletí našou hlavou bez toho, aby sme si uvedomili, čo vlastne chceme a môžeme počúvať. Techno alebo predohru k opere. Je to podstatné?

Niekedy mám pocit, že svet sa zmenil na jedny veľké ústa, ktoré rozprávajú bez prestávky 24 hodín. A hovoria, hovoria, hovoria. Rečnia, predvádzajú sa, ľapocú. Hodnotné informácie sa miešajú s hlúposťami, bezvýznamnými faktami. Kto však tejto spleti práv, lží, fantázií, zbytočností a výmyslov ešte rozumie? A záleží vôbec na tom?

Myslím si, že tento obrovský komunikačný hluk  sa pomaly mení v jeden dunivý podmaz k celému nášmu jestvovaniu. Je to daň civilizácie, alebo dôsledok ľudskej schopnosti čoraz viac a dokonalejšie produkovať slová a zvuky najrozmanitejších kategórií a kvalít v mene globalizácie, obchodu, technického rozvoja? A možno sme sa ocitli len v medzičase a skutočný "boom" komunikácie len nastane.

Nech sú už prognózy akékoľvek, isté je, že hodnota slova klesá. Obsah vyjadreného, zobrazeného, zachyteného sa stáva čoraz viac spochybniteľný. Nestály. Strácajúci sa. Neistý. Slov je jednoducho priveľa. Sú v presile oproti čitateľom, poslucháčom, divákom, ale aj samotným autorom...

 A predsa, hoci komunikujeme, píšeme si SMS-ky, vedieme bezvýznamné a siahodlhé telefonické rozhovory, nie sme spokojní. Cítime sa napriek všetkému - sami. Sami uprostred sveta a jeho hluku. Akoby sme museli čoraz hlasnejšie hovoriť či rovno kričať, aby si nás čiesi ľudské srdce všimlo. Je to smutné. A predsa špirálu veľkých či márnivých slov krútime ďalej...

Ostáva len dúfať, že ľuďom po istom čase začne čosi chýbať. Niečo ako ticho. Liečivé ticho, ktoré nebude na seba nepretržite nabaľovať rytmicky sa opakujúce zvuky zvonení, tónov, hlasov spevákov, moderátorov. Ticho, v ktorom odrazu bude možné počuť aj jemný vzdych. Jemný plač, nežný smiech, letmé pohladenie po vlasoch. Šuchot anjelských krídel...

Viem, to by som chcela azda priveľa! Avšak verím, že človek, ktorý sa celé generácie učí na vlastných chybách, pochopí, ako veľmi si týmto nekonečným hlukom - ublížil.  Zahltený zvukmi i pazvukmi stratil schopnosť počúvať. Vnímať. Analyzovať. A niekedy aj normálne myslieť.

Evanjelium podľa Jána začína vetou: "Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo." (J 1,1) A v tejto súvislosti myslím aj na biblickú dobu, keď Ježiš Kristus zvestoval ľuďom Božie slovo, evanjelium, Kráľovstvo nebeské. Tiež používal slovo, keď kázal, učil, uzdravoval. Šíril myšlienky pokánia, odpustenia hriechov, zmierenia sa s Bohom. Hovoril k človeku. Ktovie, ako by v dnešnej hlučnej dobe musel Ježiš Kristus narábať so slovom, aby sa vôbec dostalo k ľudskému uchu a ľudskému srdcu!

Slovo od Boha. Ako ho dnes vôbec dokážeme počuť, prijať a rozumieť mu? Som však presvedčená, že ak sa stíšime, začujeme ho v našej duši. To však musíme aspoň na okamih vypnúť hlučnú kulisu moderného sveta.

Želám nám všetkým, aby sme nabrali odvahu stretnúť sa v tichu svojej duše so sebou samým, ale aj  s Bohom. Aby sme počuli Boží hlas a Jeho živé a večné Slovo. Aby sme našli stratenú niť, ktorú ľudstvo počas celej histórie rozpletá, zauzľuje, stráca a opäť nachádza. Niť vedomého spojenia s Bohom, našim Stvoriteľom.